Radovan Potočár
Sedem poznámok z dvoch semestrov ekonómie
A štát sa o mňa postará? A kto bude regulovať trh? A minimálna mzda sa nezvýši? A solidarita? Ľudia si zaslúžia odpovede.
Boli Sme. Zoznam autorových rubrík: Vážne veci, Vlažne vážne, Trochu scesty, Próza, Školy, Esej?, Nezaradené
A štát sa o mňa postará? A kto bude regulovať trh? A minimálna mzda sa nezvýši? A solidarita? Ľudia si zaslúžia odpovede.
Z plavárne vychádzajú v šľapkách a bez ponožiek (koniec februára, sneh). Vpredu otec (s igelitkou), za ním synovia (v husom rade), na konci mama (uterák okolo pliec). Tipujem to na zápal priedušiek. Otcovým tempom kráčajú do neprestížnej štvrti.
Po zotmení sa v dedine objavili muži so samopalmi. Partizáni. Dedina stíchla a čo mohlo, zaliezlo dovnútra: netreba na seba upozorňovať. Keď prišli k nám, všetci sme sedeli v kuchyni.
Poznáte to. Toaletný papier je luxus, mydlo nadštandard. Vymaľovanie triedy platia rodičia. Na kriedy alebo špongiu je potrebná zbierka. Istí si môžete byť len tými učebnicami, ktoré si kúpite sami. Skriptá si vytlačte na vlastné náklady. Bezplatné školstvo je na Slovensku pomerne drahá záležitosť.
Obkľúčené, izolované. Obliehané zo všetkých strán. V kopcoch nad mestom ostreľovači a ťažké zbrane. V meste vraky aut, horiace domy a telá na chodníkoch. Námet na celovečerný film. Sarajevská realita. Mimochodom, 500 kilometrov od Bratislavy.
Vo štvrtok idete do toho. Možno váš štrajk nevyjde. Možno sa nič nezmení. Rodičia vás nepochopia, politici sa vám vysmejú a odborári si urobia fajočku v zozname aktivít. Riskujete. Váš štvrtok, ale zmysel má. A ja Vám držím palce.
Na ceste práve prechádza kolóna čiernych Mercedesov, sprava ju obieha Jaguár a o chvíľu neskôr sa mihne biele Ferarri . Po chodníku kráča "bábuška" v sivej šatke a zástere. Ťahá za sebou káričku so slivkami na predaj, občas postojí, niečo predá a tackavou chôdzou pokračuje ďalej. Tá istá ulica, tá istá Moskva.
Predajcovia. Raz nám v obývačke predvádzali vysávač - domáceho pomocníka za cenu menšieho auta. Pekne sme poďakovali. Poisťováci. Chceli poistiť auto, neskôr spotrebiče, dom a zvieratá. Inokedy život. Jehovisti. Len čo zazvonili, vyšiel som na ulicu a poďakoval. Politici. Tých sme ešte nemali. A potom prišiel Daniel Lipšic, aby griloval hamburgery.
Je jedno, či sa štyri roky učíš alebo nie. Šanca, že zmaturuješ, je približne rovnaká. Ak zmaturuješ, bude jedno, či dostaneš jednotku alebo štvorku. Šanca, že ťa vezmú na výšku, bude približne rovnaká. Tie lepšie školy maturitám neveria a tie horšie, tým je to jedno. Berú všetkých.
O retro tetuškách, o novinároch z bulváru, o skúsených čitateľoch, o Martinkách z Turca, o ľuďoch z Marsu, o zatĺkačoch, o milovníkoch násilia, sexu a párkov. O nás. O ľuďoch. A jedna príhoda k tomu.
Podať si prihlášku na univerzitu v Bratislave a Brne boli dva celkom odlišné príbehy. Jedni sa naučili na prihláškach čosi privyrobiť, druhí svoj biznisplán fatálne zanedbali. Tušíte už, ktorí sú ktorí? (Dve rôzne školy, dve rôzne mestá. Dve rôzne krajiny.)
Učiteľka na základnej si ťa obľúbila: pôjdeš na gymnázium. Tvoj tatko nemá hlboko do vačku: zmaturuješ. Výška na každej dedine: budeš magister! Naše školstvo sa dostalo do čudesného stavu. Trojkárov zo základných škôl s radosťou berú na gymnáziá a vysokoškolské tituly rozdávajú tým, ktorí by za normálnych okolností sotva zmaturovali. Návrh nového ministra, aby gymnáziá prijímali iba žiakov so známkovým priemerom nad 1,5, do aktuálnej témy trafil. Tým sa však dobré správy končia.
Vodné delá? Alebo obušky? Armáda? Rusi? Možno to nevyjde. Možno ich o pár dní vyhodia zo školy. Možno už budú musieť len šepkať, čo dnes skandujú pod tribúnami. Možno z nich spravia nepriateľov štátu. Možno tých pri mikrofónoch posadia do basy. V novembri 1989 moji rodičia stáli na námestí.
Robert Fico! Otto Weiter! Viera Tomanová! Motivácia byť silnejšia nemohla. Slovenské malomesto poctivo zmobilizovalo všetky sily. Domovy dôchodcov dokonca vypravili špeciálne autobusy. Keby som okolo kulturáku náhodou nešiel už hodinu pred začatím mítingu, nikdy by som tomu nemohol uveriť. Ak som chcel miesto na sedenie, očividne som si mal ráno trošičku privstať.
„Mikoľajená reforma" či „deforma školstva". Aj takéto označenia prischli na školách reforme, ktorá v praxi funguje už viac než tri roky. Ako maturant na gymnáziu obklopený rodinou učiteľov a učiteliek som v kontakte so školou každý deň. Ako sa za takmer štyri roky zmenil život na našich školách?
Ráno mám namierené do školy a oproti mne kráča chlapec. Taký iný, čudný. Taký, ktorého máte potom celý deň pred očami. Taký, o ktorom túžite napísať. Ruku s kúskom handry si prikladá k nosu, slastne poťahuje a gúľa očami dohora. Ľavá časť tela sa mu nekontrolovateľne chveje. Je o desať osem a o chvíľu zvoní. Kráča do školy? Alebo ide do práce?
Pani Matušáková. Áno, poznáme sa už dlhšie, býva od nás len kúsok. Nastúpila do autobusu a sadla si hneď vedľa. Nepatrilo by sa mlčať. Prebrali sme všetko, čo sa prebrať dalo: koláče, ktoré napiekla, dcéru, od ktorej sa vracia, počasie, Jozefa Iľka, Vianoce, kaprov, kapustnice, dôchodky, darčeky - áno, teta rozpráva pomerne rýchlo - až sa to zvrtlo, či sa nám to páčilo alebo nie, na politiku.