Únia non grata?

Autor: Radovan Potočár | 10.1.2011 o 18:58 | (upravené 11.1.2011 o 15:13) Karma článku: 5,30 | Prečítané:  1064x

  Padne. Alebo vydrží...? Požičiame. Alebo svoje si nedáme...? Plán B. Alebo drž balónik a hubu....? O eurovaloch, o pôžičkách, o záchranných balíčkoch, o starých dlhoch, o nových dlhoch a budúcich dlhoch sa dnes hovorí veľa. Ale myslieť si, že Európa sa dnes borí „len" s ekonomickými problémami a inak nám to celkom pekne šľape, by bol omyl...  

Keď mali moji rodičia približne toľko rokov, ako mám dnes ja, o párkilometrovej ceste do Viedne snívali ako o ceste na opačný koniec zemegule. Aký to mohol byť pocit? Prísť autom ku hraniciam, rozhliadnuť sa vľavo, vpravo - všade plot... a potom sa otočiť naspäť. Ten pocit vôbec netúžim spoznať.

Jedným z najzreteľnejších úspechov povojnovej spolupráce európskych krajín sa stala garantovaná sloboda pohybu, voľná výmena tovarov a služieb. Aj keď počiatky integrácie mali vo veľkej miere ekonomický charakter, je nespochybniteľné, že projekt spojenej Európy od druhej svetovej vojny až po dnešok významne prispel k stabilite, mierovému spolužitiu a dodržiavaniu ľudských práv v Európe. A práve preto som rád, že súčasťou tejto „novej Európy" môžem byť aj ja. Právo slobodne cestovať, obchodovať a slobodne vyjadrovať svoje názory po páde železnej opony tak pomaly prestáva byť vymoženosťou západoeurópskych demokracii.

 

Dobre, ružové okuliare teraz odložme. Snívať sen o bezchybnej spolupráci, rovnocennom partnerstve alebo, nebodaj, o efektívnom spravovaní spoločnej Európy by totiž mohlo byť príjemné, ale zdraviu škodlivé. Hneď po prebudení by vám muselo prísť zle.

Nie, nemám na mysli euro (ekonomický alebo politický projekt?) Nie, nemám na mysli solidaritu (skutočnú hodnotu alebo výhovorku nezodpovedných?). Kameňom úraze je totižto už samotný spôsob organizácie, fungovania a vedenia Európskej únie. Strojcovia prvých integračných snáh po II. sv. vojne sa musia už dávno obracať v hrobe. Určite im predsa ani len neprišlo na rozum, že spoločenstvo štátov, ktoré pomáhali zakladať, bude jedného dňa riešiť otázky, či majú všetci v Európe svietiť žiarovkami alebo žiarivkami, po prípade, či majú mať uhorky v supermarketoch dĺžku 32 alebo 38 centimetrov.

Poďme po poriadku.

 

Po prvé, nedostatok demokracie.

Jediným orgánom Európskej únie, ktorý je v súčasnosti priamo volený občanmi, je Európsky parlament. Samozrejme, viac demokracie hneď neznamená viac dobrých politikov a viac dobrých rozhodnutí. Ideálnu vládu budeme mať, koniec koncov, až vtedy, keď dokonalí voliči zvolia dokonalých politikov. Nikdy.

Avšak právomoci, aké vo svojich rukách má, napríklad, Európska komisia, by rozhodne mali byť legitimované vôľou občanov. O trápnom opakovaní írskeho referenda v roku 2009 ani nehovoriac...

Po druhé, Únia zahľadená do seba.

Európska ústava. Lisabonská zmluva. Vysoká predstaviteľka Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku. Európsky prezident... Mám pokračovať?

Druhým chronickým ochorením EÚ je, že takmer po celý čas rieši, chúďa, len samú seba. Raz rozdeľovanie kompetencii, potom personálna organizácia, inokedy tvorba nových inštitúcii a funkcii. Inak povedané, v Bruseli sedí gazda, ktorý každý deň premýšľa, ako bude problémy riešiť, ale na to, aby niečo naozaj spravil, mu takmer nezostáva čas.

Po tretie, zahmlený Veľký brat.

Keď George Orwell písal svoj román 1984, zrejme nepredpokladal, že Veľký brat sa bude jedného dňa  snažiť nazerať do obývačiek po celej Európe. Do štádia spoločnosti, v akej žil Winston Smith, sme sa, našťastie, celkom nedostali ani počas 40 rokov totality a nedostaneme sa doň ani dnes, ale odvaha s akou Brusel zasahuje do každodenného života svojich „poddaných", niekedy vyráža dych.

Na druhej strane sa však Veľký brat, ktorý chce všetko vidieť, všetko počuť a aj všetko povedať, až fatálne vzďaľuje od svojho občana. Výsledkom je, že ľudia v prevažnej miere nerozumejú inštitucionálnej organizácii EÚ, nepoznajú jej vedúcich predstaviteľov a o „európskom dianí" sú informovaný zhruba rovnako ako o dianí v USA alebo Číne.

 

Môj starý otec má dnes 75 rokov. Keď mal asi dvanásť, ich gazdovstvo znárodnili a mláťačku, traktor i všetky kusy zvierat odviedli na družstvo riadené tým najmizernejším roľníkom. Komunistom. Mlieko, ktoré síce stálo korunu, ale nadojili ho z ukradnutej kravy, môjmu starkému už nikdy nechutilo.

Viac než 60 rokov po víťaznom februári žijeme v zdanlivo úplne odlišnom svete. Ale i dnes sa nájdu politici, ktorí o ľudských právach a slobode najprv farizejsky píšu do svojich volebných programov a po voľbách hlúpe frázy gumujú. Aj dnes sa nájdu ľudia, pre ktorých život, zdravie, sloboda, majetok či dobré meno iných nie sú nedotknuteľné hodnoty, ale naivné frázy. Preto si veľmi želám, aby projekt spoločnej Európy jedného dňa naozaj bol garanciou, že ak sa na Slovensku, v Maďarsku, Nemecku alebo Francúzsku opäť nájde nejaký blázon, ktorý by nás chcel zaviesť tam, kde sme už raz boli, bude nad ním sila, ktorá ho dokáže zastaviť.

 

Môžeme diskutovať o tom, či eurozóna prežije alebo nie. Môžeme diskutovať o tom, či potrebujeme spoločného prezidenta alebo nie. Avšak spochybňovanie základných princípov fungovania európskeho spoločenstva by nebolo na mieste. Dôležitejšie bude položiť si otázku, či hodnoty ako sloboda, demokracia a solidarita sú skutočnými základmi, na čom európsku spoločnosť staviame alebo obohratými frázami na zdrapoch papiera.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?