Domovy

Autor: Radovan Potočár | 26.3.2011 o 20:56 | (upravené 26.3.2011 o 21:08) Karma článku: 5,56 | Prečítané:  1000x

Čušať. Čumieť. Čakať. V kríkoch pri hranici treba trpezlivo vyčkať na správny okamih. Možno iba pár minút, možno niekoľko hodín. Strážam na hraniciach sa treba za každú cenu vyhnúť. Útek na druhú stranu sa totiž musí podariť.

           Príbeh „uja Milana", svojho dobrého priateľa, mi otec prerozprával veľakrát. S myšlienkou utiecť na  západ sa Milan a jeho brat pohrávali mnoho mesiacov; prekonať niekoľko stoviek metrov a dostať sa do Rakúska bol pre mladých Bratislavčanov seriózny problém. O ceste do Viedne v tom čase predsa aj moji rodičia snívali ako o ceste na Mesiac.  

            Prekročiť štátnu hranicu sa Milan napokon odhodlal na jar 1988. Načasovanie mu očividne  trochu zlyhalo, zakrátko by už, chudák, cez ostnaté drôty skákať nemusel. Na začiatku mája dal o sebe vedieť z Viedne. Hrdina!

                                                           

 

        

            Zradca! Kriminálnik! Dezertér! Naničhodník! Po Milanovom úteku to jeho rodina na ružiach ustlané nemala. Keby kradol, to by bola hanba. Keby vraždil, to by bol závažný zločin. Lenže tá beštia nespáchala ani jedno, ani druhé. Ten netvor nelegálne opustil vlasť!

            Z dvadsaťročného chlapca sa stal na Západe utečenec, doma z neho spravili zločinca. V neprítomnosti okamžitý súd a rozsudok.  No bodaj by sa sem tá sviňa ešte skúsila vrátiť! Po svojom úteku už Albert nemal šancu voľby.

            Ak by to bolo čo i len trošičku možné, ktovie či by si to už na druhý deň v tej Viedni nerozmyslel. Ktovie či si už po pár dňoch nenadával do somárov a netúžil prekĺznuť naspäť.  Ktovie či by po pár týždňoch nebol ochotný obetovať všetko len preto, aby sa mohol normálne vrátiť domov. Aby sa mohol v jedno nedeľné ráno zobudiť vo vlastnej posteli, raňajkovať so svojou rodinou, ísť do kostola, zjesť mamin obed a popoludnie stráviť s priateľmi. Byť naspäť. Byť doma.

            Kým však ostnaté drôty stihli okolo Milanovej Bratislavy rozstrihať, svoj nový domov si našiel inde. V deväťdesiatom treťom, v roku, kedy som sa narodil, Milan môjmu otcovi napísal list. Z Ameriky. Písal, že sa mu vodí dobre a na živobytie si už dokáže poctivo zarobiť. Svoju adresu na obálke nenechal. A s mojím otcom sa už nikdy nestretli.

 

 

 

            V januári 2011 som na cestu za oceán odchádzal i ja. Od Alberta som bol síce ešte o trochu mladší, ešte o trochu naivnejší a ešte o trochu neskúsenejší, no hlavný rozdiel medzi našimi odchodmi nebol v nás.

            Albert z domova ubzikol komínom, ja som odišiel hlavnými dvermi. Z Alberta sa v Amerike stal politický utečenec, zo mňa výmenný študent. Za Albertom domov zatresol dvermi, na mňa ten domov poctivo čaká.

            Ten istý domov, tá istá vlasť, to isté Slovensko. Máj 1989, január 2011.

            Ako sa cíti človek, ktorý opúšťa svoj domov s tým, že sa tam už nebude môcť vrátiť, neviem. Aké to je, stať sa vo vlastnom domove nechceným, netuším. Ale jednou vecou som si predsa len istý: ten pocit netúžim spoznať nikdy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?