Úsmevy starých žien

Autor: Radovan Potočár | 16.5.2011 o 6:55 | (upravené 16.5.2011 o 7:14) Karma článku: 6,65 | Prečítané:  1356x

  Rok 2010 - Európsky rok boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu. Rok 2011 - Európsky rok dobrovoľníctva. Rok 2013 - Európ... A  načo?    

 

A bolo to príjemné

 

„Aj čerešňu by bolo spíliť."

„A jablonku orezať."

„A keď sa ti chce, tak z kompostu na roľu nanosiť..."

„A rýľovať by bolo."

Išlo to z nej ako z chlpatej deky. Teta Helenka, správna gazdiná, by totiž najprv bola schopná odprisahať, že pomoc nepotrebuje a so všetkým si poradí sama. Ale ja som sa nedal. Je koniec marca. Robota musí byť.

Teta Helena to ťahá už svoju osemdesiatu štvrtú jar. Nevzdychá, nejajká, nesťažuje si. Vždy nejako bolo a vždy nejako bude. Človek si zakaždým musí vedieť poradiť sám. Ale keď som už prišiel... niečo by sa pomôcť dalo.

Nakoniec sa toho našlo dosť na celú sobotu.

Z domu na konci našej ulice som odchádzal za šera. Robotu by som skončil aj skôr,   na pár minút som však uviazol v kuchyni. Vzácny spoločník predsa nemôže len tak zdupotať.

Manžel umrel v deväťdesiatom treťom. To som sa práve narodil. Deti nikdy nemali. Chceli, áno, pravdaže chceli. V tej  dobe mal deti každý, to nie ako títo mladí...

Za pár minút v kuchyni tety Helenky som sa toho dozvedel až-až. Sedeli sme pri malom stolčeku, pozerali si do očí a počúvali jeden druhého. Skôr by sa dalo povedať, že jeden počúval druhú, ale nazvime to rozhovor. Teta Helenka sa ho nevedela nabažiť. Dokonca som si nebol istý, čo jej spravilo najväčšiu radosť. Hodiny lopotenia v záhrade? Alebo pár minút rozhovoru?

Koniec koncov, jedno treba uznať. Po poštárke, čo chodí s dôchodkom, po dvoch -troch rovesníčkach v kostole a po lekárovi som asi jediný, s kým teta prišla za posledný čas do styku.

Televízor doma nemá. Mladšia sestra sa objaví len pár razy v roku. Občas si pustí rádio a sem-tam jej z dôchodku vyjde na časopis. Ľudská spoločnosť musí mať cenu zlata.

A za všetku robotu som od tety dostal aj sladkú odmenu. „Napolitánku". Čerstvosťou rozhodne nevynikala, bola približne v mojom veku, ale výnimočná bola.                           Pekne som sa poďakoval a zo slušnosti som celý keksík zjedol. Obal si teta odložila do zástery.

 

Vrátil som sa domov, vychutnal si sprchu a padol do postele ako vrece zemiakov.

Bol to zvláštny pocit.

Za robotu som nepýtal nič, no odniesol som si stade veľa. Napolitánka bola stará, ale od tety chutila. Bol som už vo svojej posteli, ale čosi ma na tú starú pani nútilo myslieť znovu a znovu, akoby mala sedemnásť a ja som sa do nej práve zaľúbil. „Radko môj, ďakujem." „Ďakujem ti veľmi pekne."

Bol to zvláštny pocit. A bolo to príjemné.

 

 

O tom to má byť

 

Príjemné veci však spravidla trvajú iba krátko. Vezmime si, trebárs, takú čokoládu. Najprv sa z nej zvyčajne chvíľu tešíme, kým ju  držíme zabalenú a ťažkáme si ju v ruke. Potom ju celí nedočkaví rozbaľujeme, odlamujeme si kúsok a slastne ho rozpúšťame na jazyku. Napokon tú zmes tuku, cukru, kakaa a slín prehltneme. Celá slasť sa skĺzne do žalúdku. Okamih pôžitku je nenávratne fuč.

S napolitánkou tety Helenky to dopadlo podobne, ale od babičky som si odniesol aj čosi ďalšie. Čosi sladšie. Čosi čerstvejšie. Čosi, čo sa na jazyku nerozpúšťa po pár sekundách, ale človeka hladká na duši do sýtosti. Od tety Helenky som si odniesol jej úsmev.

Zakaždým, keď kráčam popod okná jej domu a ona sedí pri jednom z nich, rozpozná ma už z diaľky a keď sa priblížim, oči sa jej rozžiaria viac, ako keby som bol poštár s dôchodkom. Na chvíľu sa musím zastaviť, vypočuť si, čo má teta nové a spýtať sa, kedy môžem prísť pomôcť znovu. Málokedy odchádzam bez keksíka alebo malej čokoládky.

V tetinej záhrade som toho pritom urobil iba smiešne málo. Konáre stromov rýchlo dorastú. Zeleninu treba okopávať pravidelne. A burina, tá rastie ako z vody. Pomoc starej panej by potrebovala istú formu. Určitú pravidelnosť. Nejaký systém. Dobrovoľnícku misiu.

Byť dobrovoľníkom musí byť úžasná vec. Trochu sa za to hanbím, ale musím sa priznať: s dobrovoľníctvom nemám žiadnu skúsenosť. Sem - tam pomôcť starším je milé. Sčasu - načas urobiť čosi pre iného je pekné. Avšak venovať sa dobrej veci pravidelne, ísť za svojím cieľom a vytrvalo, trpezlivo, cieľavedome, odhodlane pracovať pre úsmev iného, musí byť pocit na nezaplatenie.

A presne o tom má asi aj dobrovoľníctvo byť.

 

Dokonale tu pritom platí myšlienka, že „ak ľudia zabúdajú na seba, zvyčajne robia veci, na ktoré iní nezabudnú" (James Coco). A dobrovoľníctvo, to je čerešničkou na torte. Je najvyšším prejavom altruizmu, výrazom ľudskosti, dokonalým príkladom dobročinnosti.

A presne o tom to asi aj má celé v živote byť.

 

Mladý človek, mladý občan. Dobrovoľník

 

Žijeme v dobe, na ktorú, povedzme si otvorene, nadávame dosť často. Hnusná a zlá a ťažká a násilná a neľudská a hektická a sebecká doba. Avšak vždy je jednoduchšie iba kritizovať, jajkať a lamentovať ako dupnúť nohou a povedať NIE! Takto to ďalej nejde! Toto sa musí zmeniť! Toto musíme vylepšiť a na tomto treba pracovať!

Ukázať prstom na nezodpovednú vládu alebo skorumpované úrady alebo nefungujúcu samosprávu alebo ľahostajnosť ľudí je správne. Je to spravodlivé a múdre. Avšak samotný problém sa tým nevyrieši.

Keď sa u nás doma pokazí práčka, nemôžme čakať, že ak okolo nej budeme všetci stáť, opraví sa sama alebo že nám ju z ničoho nič príde opraviť sused. Rukávy si musí vyhrnúť môj otec. V spoločnosti to nemôže fungovať inak. Ak niečo vo vnútri neklape, zásah zvonka nedokáže pomôcť vždy. Vysúkať rukávy si musí občan.

Stať sa dobrovoľníkom je výzva pre každého. Nezáleží na veku. Nezáleží na pohlaví. Nezáleží na vzdelaní či profesii. Súčasťou spoločnosti sme všetci a dobrovoľníctvo je cestou ako povedať áno, ja k tejto spoločnosti patrím. Áno, som súčasťou komunity a jej problémy sa ma týkajú. Áno, som človek, som občan. Áno, mám svoje oči, ktoré svet vidia a mám svoje ruky, ktoré ho dokážu zmeniť.

Ideálnym vekom, kedy s dobrovoľníctvom začať - a to vám viem povedať určite - je mladosť. My mladí máme to šťastie, že vo väčšine prípadov naše živobytie nezáleží len od nás. Veľká časť zodpovednosti leží na pleciach našich rodičov. A práve preto je mladosť výborný čas venovať sa niečomu správnemu, dobrému a účelnému; niečomu, čo nás napĺňa a pomáha ľuďom okolo nás, niečomu, na čo možno nebude čas, keď budeme vychovávať deti a denno-denne zarábať na chlieb.

Bolo by hlúpe tú šancu premárniť.

 

Občianska spoločnosť je v našej mladej krajine iba v plienkach. Verejným otázkam ľudia venujú len malú pozornosť. Politike neveria. Mnohým veciam nerozumejú. A o zvyšok sa ani nechcú zaujímať. Preto nie je prekvapením, že  za týchto podmienok treba pojem „dobrovoľníctvo" ľuďom vysvetľovať.

V niektorých krajinách má pritom dobrovoľníctvo silnú tradíciu. Angažovať sa pre komunitu a využiť čas v mladosti pre službu iným nie je, napríklad, v Spojených štátoch nič, nad čím by ľudia prekvapene dvíhali obočie.

„Byť dobrovoľníkom znamená zbierať osobné skúsenosti, získavať prax a zdokonaľovať sa v určitej oblasti. Nie je to iba o tom, že robím niečo pre dobrú vec. Každý dobrovoľník totiž zároveň pracuje aj sám na sebe," hovorí Daniel Yates, mladý dobrovoľník v projekte „Wolf Haven" v štáte Washington. V chránených podmienkach sa snažia rozmnožiť a pre ďalšie generácie uchovať plemená severoamerických vlkov.

„Väčšinu času je to drina, ale tých pár chvíľ radosti stojí za to. Keď sa nám narodí mláďa a je len pätnástym jedincom svojho druhu na planéte, je to úžasný pocit. Myslím, že sa to nedá opísať," pokračuje devätnásťročný Daniel.

V stredisku na záchranu vlkov pracuje už svoj druhý rok. Našiel tu niekoľko výborných priateľov a - ako sám hovorí - objavil aj cestu, ktorou chce v živote ďalej ísť. Príroda, les, vlci. Danielova vášeň.

Nech sú tí Američania, akí chcú, jedno im treba uznať. O občianskom živote, práci pre komunitu a mládežníckom dobrovoľníctve sa od nich môžeme učiť.

 

 

Iní inak (naopak)

 

Zmeniť svet. Byť iní a výnimoční. Dokázať niečo veľké. Prežiť svoj život úplne inak. Po odlišnosti túžili mladí ľudia zrejme vždy. Koniec koncov, kto v mladosti túžil žiť do bodky tak ako jeho rodičia?

Krásne ideály a veľkolepé plány však spravidla tvrdo pristanú na zemi. Vykopať dieru cez zemeguľu nie je hračka. Pozbierať hviezdy do vačku a z Mliečnej cesty si uvariť kakao sa tiež nepodarí každému.

Keď to nejde takto, musí to ísť inak. Dospelí pijú. Pime aj my! budeme veľkí. A keď vypijeme viac, budeme ešte väčší!

Dobrý pocit sa však vo fľaši kúpiť nedá. Nedá sa naliať do úst. Nedá sa ušúľať a vyfajčiť. Nedá sa vpichnúť do krvi. Dobrý pocit sa v človeku musí narodiť.

Kahlil Gibran, libanonský básnik, raz povedal, že „keď jedna sviečka zapaľuje ďalšiu, nestráca nič zo svojho svetla." A mal pravdu.

Ak sa chceme cítiť veľkí, netreba napínať svaly. Veľký svet sa skladá z maličkostí. Veľké zmeny z poctivej každodennosti. Niekedy stačí iba málo. Niekedy stačí, keď sa vieme so svojím svetielkom podeliť.

 

Znečistené lesy. Odpadky v uliciach a zanedbané parky. Bezdomovci. Rómovia. Alebo opustené tety na konci našich ulíc. Na dôvod usmiať sa čaká obrovské množstvo ľudí. Stačí sa pozrieť okolo seba.

Mladý dobrovoľník sa na Slovensku rozhodne nemôže nudiť.

 

 

 

 

 

 

 

Zdroje informácii:

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?