„Darmožráči! Mantáci a diletanti! Zdražujú. Okrádajú ľudí. A klamú. Sviniari!"
Politici síce dokážu vzbudiť emócie veľmi rôznorodé, ale už dávno sa mi nestalo toto. Nechýbalo veľa a pomyslenie na vládu by starenku priviedlo k infarktu. Našťastie: po chvíľke sa dostala k svojmu.
„Nebudú brať od ľudí. Obyčajných ľudí nechajú tak, nezmrazia nám dôchodky. Však nech platia hentí, no...tí oní...bankári. Fico si hneď spraví poriadok, to sa ty neboj nič."
Tete sa téma po chvíľke téma zapáčila, zmäkol jej hlas, rozrečnila sa o istote, stabilite, Robertovi Ficovi, zlatých časoch, socializme. Miluje ho. Aj socializmus, aj Fica. Náhle rozrušenie vystriedal jemnučký úsmev.
Poriadne ma to vydesilo.
Áno, musím sa priznať. Nestáva sa mi to často. Príležitostí porozprávať sa o politike s voličmi Smeru (po prípade HZDS alebo inej obdobnej strany) nemám veľa, ale tieto rozhovory ma vždy niečím prekvapia. Niekedy ľudia argumentujú celkom rozumne, niečo ma naučia, otvoria mi oči. Inokedy však hovoria úplne scesty a na smrť ma nudia. A občas hovoria od veci až tak, že mi naskakujú zimomriavky.
Existuje totižto pomerne dosť veľa ľudí, ktorí „svojho vodcu" vyslovene zbožňujú. Milujú ho. Hltajú každé jeho slovo. Niekedy mu síce celkom nerozumejú, ale vždy s ním plne súhlasia. On má vždy pravdu! On vie, čo robí! Chce len naše dobro! Nevidím mu síce na prsty, ale bezvýhradne mu verím! Vlastne ani neviem, čo presne to robí, ale určite to robí dobre! Je dokonalý! Nikto ho nemôže nahradiť!
Skutočnosť je však taká, že nenahraditeľných sú plnú cintoríny. A nenahraditeľného Kim Čong-ila práve nahrádza nenahraditeľný Kim Čong-un.
Je nebezpečné, ak ľudia „milujú" svojich vodcov. Vyznelo by trápne, ak by som sa pokúšal hrať na filozofa, skúseného svetobežníka alebo premúdreného analytika, ale pravdou je, že svet nie je šachovnica. Veci nie sú len čierne a biele. Ľudia sa nedelia na dobrých a zlých a rozhodnutia nie sú len správne a nesprávne.
Stranu pána Fica v najbližších voľbách voliť nebudem. Nebudem voliť ani HZDS, ani SNS, ani komunistov. Neznamená to však, že by som oddane miloval SaS. Neznamená to, že by som bol tajne zaľúbený do Ivety Radičovej. Neznamená to, že by som bez rozmyslu hltal každé Matovičovo slovo, hádzal sa k nohám Bugárovi alebo sa klaňal pred logom KDH. Robert Fico má šťastie. A má ho aj Vladimír Mečiar. A ďalší. A ďalší. Niektorí politici totiž majú schopnosť dostať sa svojim voličom pod kožu. Úplne si ich získať. Sfanatizovať ich.
Pani Matušáková (snáď sa neurazí, keď číta tieto riadky) Roberta Fica zbožňuje. Je jej v princípe jedno, čo povie, je jej viac-menej ľahostajné, koho postaví na kandidátku a vcelku nepodstatné je pre ňu i to, čo si pred voľbami napíše do programu.
Pani Matušáková Roberta Fica miluje.
Pani Matušáková ma straší.
