Tri roky školskej reformy

Autor: Radovan Potočár | 24.1.2012 o 7:36 | (upravené 24.1.2012 o 18:24) Karma článku: 14,61 | Prečítané:  2785x

„Mikoľajená reforma" či „deforma školstva". Aj takéto označenia prischli na školách reforme, ktorá v praxi funguje už viac než tri roky. Ako maturant na gymnáziu obklopený rodinou  učiteľov a učiteliek som v kontakte so školou každý deň. Ako sa za takmer štyri roky zmenil život na našich školách?

 

Predčasný pôrod

 

Už začiatok celého príbehu neveštil slovenským školám nič dobré. Zmeny pretláčané zhora nadol sa totiž zvyčajne minú žiadanému účinku. Zatvorené dvere ministerstva, zmeny pripravené zo dňa na deň, chaotické bľabotanie pána Mikolaja a zmätení učitelia sa ihneď stali epitafom celej reformy.

Prísne tajné. Dá sa povedať, že informácie o celej reforme boli až do posledných chvíľ prísne utajované. Pravdepodobne oveľa dôslednejšie než spisy SIS. Jediné, o čo sa mohli učitelia dlhú dobu opierať boli pračudesné klábosy a najrozličnejšie stratégie povešané po stránkach ministerstva a školských úradov či klebety medzi kolegami. A ak mali šťastie, možno čosi zachytili z médií.

Leto 2008 už znamenalo plnou parou vpred. Učitelia trávili letné prázdniny vypisovaním školských vzdelávacích programov, bleskurýchlym prepisovaním učebných plánov a zisťovaním, čo sa to vlastne na tie naše školy rúti.

Netvrdím, že by bolo chybou, aby si jednotlivé školy  vytýčili vlastné ciele a priority.  Ak by každá škola mala na jednom papieri jasne formulovaný svoj program, svoje zameranie a v pár vetách zhrnutú svoju stratégiu, rodičom by to mohlo určite pomôcť pri rozhodovaní, na ktorú školu svoje dieťa zapíšu. Školské vzdelávacie programy sa však väčšinou zmenili na frašku.

Keď žiaci prvého a piateho ročníka základných škôl a prvého ročníka stredných škôl v septembri 2008 prišli do škôl, zdalo sa, akoby niekoho vyrušili. Tvorcovia reformy očividne na čosi zabudli. Nepočítali totiž s tým, že učitelia by popri všetkých programoch, formulároch, plánoch a školeniach mali aj občas učiť. Namiesto toho, aby reforma priniesla učiteľom viac slobody a kreatívneho prístupu k práci, spravila z nich otrokov byrokracie.

 

Na plné obrátky

Reforma. V septembri 2008 sme prišli do školy a stala sa najskloňovanejším slovom školy. Prvé týždne sme po gymnáziu síce podozrievavo gúľali očami, ale nič prevratné sme, bohužiaľ, nenašli. Telocvičňa s omietkou, ktorá nám padá na hlavu. Učebne s nábytkom, ktorý by vyhodili aj z väznice. Chemické laboratórium s vybavením, ktoré si už moji rodičia pamätajú ako zastarané. Od nového školského roka pribudlo jediné. Zmätení učitelia.

Niektorí radšej k reforme nepovedali ani slovo a mlčky plnila pokyny. Iní, tých bolo možno viac, reformu v podstate otvorene kritizovali a do nových osnov sa snažili vtesnať aspoň čo-to zo starých koncepcii. Zakrátko sa ukázalo, že reforma zo školského systému nespravila hnací motor, ale brzdu vzdelávania na slovenských školách.

Uvediem príklad, Slovenský jazyk a literatúra. Neviem, či ma čosi sklamalo viac. Do popredia vystúpila gramatika, literatúra sa odsunula celkom na okraj. Usporiadaniu tematických celkov v literatúre na gymnáziách pritom zrejme rozumejú iba na Marse. V druhom ročníku sme, napríklad, začali E. M. Remarqueom, povedali si niečo o expresionizme a hneď nato sme sa učili o rozdelení epitet, o básnických symboloch a Ivanovi Kraskovi. Potom sme úplne plynulo (čiarou v zošite) prešli na drámu a divadlo, aby sme hneď vzápätí skočili na časomerný veršový systém. Po časomiere sme hovorili o Jankovi Jesenskom, rozdelení lyriky a na poslednej hodiny sme sa naučili niečo o dekadencii. Do toho sa pravidelne vmiešavali učivá o jazyku.                                                                                            Keď sme sa pani profesorky spýtali, či v tom vidí nejaký systém, pokrútila hlavou a vzdychla si. Nechcel som byť na jej mieste.

Podobným spôsobom sa zreorganizovali aj iné predmety. Väčšinou pritom išlo o zmenu poradia z 1,2,3,4,5,6,7,8,9,10 na premyslený systém 4,7,1,5,3,10,8,2,6,9. Ak je situácia na základných školách rovnaká ako na gymnáziách, vôbec by ma neprekvapilo, ak by sa prváčikovia naučili písať E, T, R, S a učiteľka od nich mala podľa reformy vyžadovať napísať slovo MAMA.

Osobitnou kapitolou celej reformy sú učebnice. Chýbajú nám takmer všetky a dá sa povedať, že istí si môžeme byť len tými, ktoré nám rodičia musia kúpiť. Učitelia dejepisu, biológie, geografie či chémie sa tak veľakrát môžu opierať len o to, čo poskytujú staré učebnice používané pred reformou.

Na slovenčinu sme mali, napríklad, jeden rok až osem učebníc, pričom učivo bolo systematické rozhádzané po všetkých. Na biológii či chémii sme učebnice nemali nikdy, inde nám učitelia nosili materiály prefotené z kníh, ktoré si zaobstarali sami. A namiesto školských tašiek išli na dračku školské vrecia.

 

Ôsma ó

Názvy tried. Ďalšia z kapitol.

Pán Mikolaj totižto vymyslel, že názvom ako prima, sekunda, tercia... nikto nerozumie a latinské názvy treba nahradiť. Namiesto oktávy preto existovala „ôsma ó" a namiesto sexty sme chodili do „šiestej iks". Tento výdobytok reformy po pár rokoch odstránili a na ministerstve, našťastie, zistili, že dokážeme pochopiť aj latinské názvy.

Ja mám však pocit, že veľa ľudí nerozumie, odkiaľ sa berú miliónové majetky, tryskáče a drahé autá pána Slotu. Ak mal pán minister chuť vysvetľovať, nemusel meniť zaužívané názvy tried. Stačilo vysvetliť, ako sa dá prísť spoločensky unavený do Národnej rady. Ako sa dá rabovať verejný majetok a ukradnúť aj priklincované. Alebo ako sa dá jednou rukou podpisovať do prezenčnej listiny chronického absentéra a druhou písať vznešené heslá o láske k národu a vlasti.

Musíme však uznať, že školská reforma priniesla aj svoje pozitíva. Hodiny biológie nám pán minister, napríklad, umožnil využívať ako kurzy písania. Z deväťdesiatich percent času sme ich totiž venovali písaniu poznámok, aby sa bolo z čoho učiť.                                         Ďalším prínosom je, že žiaci slovenských škôl majú jedinečnú možnosť pochopiť význam slov Marka Twaina: „Nikdy som nedovolil, aby škola stála v ceste môjmu vzdelaniu." A taktiež nás pán minister naučil, že nič nie je také zlé, aby nemohlo byť ešte horšie.

Jeho nástupca nám podobné lekcie už, našťastie, nedával, no nedával ani žiadne iné. Mnohým robí istotne aj po roku a pol spomenúť si čo i len na jeho meno. Problém je totiž v tom, že školstvo dnes nepotrebuje think-thankového teoretika. Dnes sme odkázaný na krízového manažéra, na rázneho a dynamického človeka s jasnou víziou. Nemusí to byť nevyhnutne učiteľ. A už vôbec to nemusí byť politik.

Ak sa naše školy raz majú pohnúť k lepšiemu, sú potrebné veľké zmeny. Viem, že riadenie rezortu majú v náplni práce iní, ale možno by stálo za pokus spýtať sa na názor aj pedagógov, žiakov, rodičov.

Možno by nebolo na škodu pridať na platoch aj učiteľom, ktorí sa síce nevyhrážajú štrajkom ani nepodávajú výpovede, no zarábajú sotva priemernú mzdu. Možno by bolo fajn vytlačiť pre žiakov učebnice. Možno by nezaškodilo otvoriť si oči.

Pokiaľ k takýmto zmenám nedôjde, problémy sa nevyriešia samy. Učitelia navždy zostanú úradníkmi, školy sa nadobro zmenia na skanzeny a vzdelanie sa zdegraduje na puzdro s diplomom a titul pred menom.

Alebo som už čosi zmeškal?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?