O jari, lete a zime. O arabských hrdinoch

Autor: Radovan Potočár | 14.2.2012 o 22:24 | (upravené 16.2.2012 o 15:37) Karma článku: 5,20 | Prečítané:  912x

Vodné delá? Alebo obušky? Armáda? Rusi? Možno to nevyjde. Možno ich o pár dní vyhodia zo školy. Možno už budú musieť len šepkať, čo dnes skandujú pod tribúnami. Možno z nich spravia nepriateľov štátu. Možno tých pri mikrofónoch posadia do basy. V novembri 1989 moji rodičia stáli na námestí.

 

Obušky? Alebo ostré náboje? Bombardéry? Alebo chemické zbrane?

Možno to nevyjde. Možno ich o pár dní zatknú a postavia k múru. Možno ich zastrelia rovno na ulici. Možno nezvládnu čeliť presile.

Vo februári 2011 moji rodičia sedeli doma. Dávali správy o násilí v Líbyi.

 

Déjà vu?

Mohamed Bouazizi, Asmaa Mahfouzová, Ahmed al-Zubair Ahmed al-Sanusi, Razan Zaitounehová, Ali Farzatje, Tawakel Karman. Ľudia s menami, ktoré sa nedajú zapamätať a osudmi, na ktoré sa nedá zabudnúť. Poznáte niektoré z týchto mien?

A načo. Nejaký moslim. Akási Sýria. Či Jemen? Koho to má trápiť? Bežný Slovák, povedzme si na rovinu, prejavuje o ľudské práva v Jemene približne rovnaký záujem, aký vzbudzuje náš zákon o dvojakom občianstve u priemerného Jemenčana. Avšak ani arabská ulica nemusí byť od nás tak ďaleko, ako sa na prvý pohľad zdá.

Keď sa mladý Tunisan, Mohamed Bouazizi, v decembri 2010 zo zúfalstva na ulici upálil, nemohol to ani tušiť. Škrtol zápalkou a chytila sa celá krajina, oheň sa šíril, tuniský diktátor padol a požiar zachvátil takmer dve desiatky krajín. Chudobný chlapec zaplnil na niekoľko mesiacov titulky novín z celého sveta. Časopis The Times ho vyhlásil za osobnosť roka.

V osemdesiatom deviatom moji rodičia spomínali na Palacha, teraz v novinách videli Bouaziziho. Pamätajú si masy z Námestia SNP, teraz sa pozerali na preplnený Tahrir. Ich rodičia im vraveli o tankoch, teraz sa mali pred očami vojská Kaddáfiho. Nie,  to nebol nejaký Egypt, nejaká Líbya. Neboli to akísi demonštranti a akési práva. Boli to ľudia ako my, boli to ich vlastné krajiny, ich základné práva, bola to ich túžba po slobode, ich boj o lepší život.

Paralely medzi Nežnou revolúciou a Arabskou jarou sa hrnú jedna za druhou. Jeden háčik to však predsa len má. Kde je tuniský Havel? A kde líbyjský Walesa? Počuli ste o arabskej Solidárnosti alebo VPN?

 

 

 

 

Evolúcia? Revolúcia!


V osemdesiatom deviatom komunisti padli. Staré kádre zvolili za prezidenta politického väzňa. Usporiadali sa slobodné voľby. Odhlasovali demokratickú ústavu. A pečené holuby nikde!

Po dvadsiatich rokoch slobody však nepotrebujeme zmeny revolučné, ale evolučné. Keď som sa pred poslednými voľbami pýtal rodičov, či po dvadsaťročnom znechutení vôbec voliť pôjdu, obaja ma upokojili. Mamina dôrazne prikývla, nechce, aby za ňu rozhodovali iní. A otec, ten si na odpoveď požičal anekdotu Tomáša Janovica: „Pôjdem voliť, aby sa nevrátili časy, keď sa voliť muselo."

V arabskom svete to však neplatí. Žiaden diktátor predsa neodstúpi len preto, lebo sa jeho krajina umiestni zle v rebríčku hodnotenia demokracie. A nijakí tyran sa nevzdá moci len preto, lebo si to ľudia, ktorým vládne, želajú.

Tunisania, Egypťania, Líbyjčania, Sýrčania, Bahrajnčania či Jemenčania nemali inú možnosť. Čítať noviny, ktoré nepodliehajú cenzúre, podieľať sa na vládnutí, nebáť sa za svoj názor - to nie sú samozrejmosti. To sú práva, pre ktoré sa robia revolúcie.

Môj malý bratranec mi raz zo škôlky priniesol zaujímavú správu. „Radko! My máme v škôlke černocha," oznámil mi vzrušeným hlasom. „Áno, áno černocha. A už som sa s ním aj hral." Lenže keď som sa ho zo žartu spýtal, ako prišiel na to, že druhý chlapček je černoch, na chvíľu sa zarazil. „No... povedal mi to predsa Lukáško."

Skutočné rozdiely medzi ľuďmi sa netvoria v maternici, ale v spoločnosti. Nie každý sa narodí do štátu, kde nebude musieť pracovať od šiestich rokov, kde budú rešpektovať jeho právo na vierovyznanie či politickú orientáciu.

Ak niekto takéto šťastie nemá, má prirodzené právo na odpor. Snahu odvážnych ľudí v severnej Afrike a na Blízkom východe nesmieme zavrhnúť. Osobnosti Arabskej jari máme povinnosť podporiť.

 

Arabské leto

 

Nič na svete však nie je čierno-biele a ani Arabská jar nie je bojom hrdinského dobra proti temnému zlu, bojom spravodlivého davu proti diabolskej moci. Vojenský puč v Egypte? Občianska vojna v Líbyi? Islamisti v Tunisku? Vie niekto, čo prinesú arabské revolúcie? Kvetnaté heslá o demokracii, slobode a ľudských právach sa počúvajú dobre, ale prinesú tieto zmeny do arabských krajín naozaj demokraciu, spravodlivosť a slobodu?

Krvavý Muammar a hrozný Hosni svoje éry skončili. Rok po začatí Arabskej jari však nad revolúciami v moslimskom svete visí otázka českého esejistu Gabriela Lauba: „Kto vymyslel heslo „spravodlivosť víťazí"? Bojovník za spravodlivosť alebo víťaz?"

Machiavellisticky treba skonštatovať, že diktátorské režimy v Egypte či Líbyi nám, západnému svetu, proti srsti príliš nikdy neboli. Stabilita. Istota. Spolupráca. Ropa. Český minister zahraničia pred rokom vyhlásil, že pád Kaddáfiho by bol pre Európu katastrofou. Taliansky premiér dokonca pôsobil ako jeho priateľ.

Je prirodzené, že sa bojíme extrémistických  islamistov, radikálov, anarchistov, je prirodzené, že vo svojom susedstve chceme stabilitu. Kompromisy so svedomím však nepripadajú do úvahy.

Arabský svet dnes svojich lídrov nemá, svoje smerovanie iba zúfalo hľadá a veľmi nás potrebuje. Nobelova cena mieru pre aktivistku z Jemenu či Sacharovova cena pre piatich odvážnych ľudí z Tuniska, Egyptu, Líbye a Sýrie sú dobrá správa. Rozvášnené ulice nepotrebujú brožúrky o ľudských právach a učebnice o demokracii. Potrebujú ľudské vzory, hrdinov z mäsa a kostí, živé príklady, o ktoré sa môžu oprieť. Potrebujú vidieť, že západný svet pri nich stojí a v niečom ich môže inšpirovať.

Mladá aktivistka, spoluzakladateľka mládežníckeho hnutia, odporkyňa neľudského režimu. Politický satirik kritický voči režimu, ktorému bezpečnostné zložky zlomili obe ruky. Novinárka a obhajkyňa ľudských práv, ktorá sa musí skrývať pred štátnou mocou a úrady zadržiavajú jej rodinu. „Väzeň svedomia", čo kvôli svojim názorom a obhajobe ľudských práv strávil za mrežami 31 rokov. Mladý chlapec, ktorý obetoval svoj život, aby sa stal symbolom odporu a odvahy. Kto môže hodnoty, ktoré arabský svet tak zúfalo potrebuje, reprezentovať lepšie?

Šanca, že najhoršie scenáre sa v severnej Afrike a na Blízkom východe stanú realitou, rozhodne nie je malá. K moci sa môžu veľmi ľahko dostať režimy, ktoré budú nepriateľmi nielen voči vlastným občanom rovnako ako diktátori pred nimi, ale nepriateľské budú i voči nám.

Piati laureáti Ceny A. D. Sacharova predstavujú nádej pre arabský svet a záväzok pre ten náš. Sen o arabskej demokracii je aj naším snom. Najlepším susedom predsa nie je režim diktátora, ale slobodná a tolerantná spoločnosť.

Utópia? Naivný sen? Nezmysel? Možno. V prírode po jari vždy nasleduje leto. Ak arabské ulice budú odkaz vlastných hrdinov ignorovať, hneď po jari môže prísť tuhý mráz.

 

 

Spracované na tému Olympiády ľudských práv: Sacharovova cena Európskeho parlamanetu tentokrát v rukách aktivistov Arabskej jari.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?