Matador

Autor: Radovan Potočár | 31.5.2012 o 11:19 | Karma článku: 1,01 | Prečítané:  241x

poviedka

 

 

Dopĺňa uhorky a myslí na Kafku. Večer ho dočíta. A bude sa učiť. Možno bude písať.

Za pultom sa usmieva od desiatej, v piatok nemá školu. Plniť bagety, tváriť sa milo. Iné úlohy Peter nemá. V plnení bagiet má už celkom slušnú prax.

Pán s kufríkom najprv dôkladne premýšľa, potom si pýta kuraciu. Ešte nikdy nezabudol strčiť ukazovák do úst a zamračiť sa na ponuku. A ešte nikdy nechcel inú než kuraciu.

Podáva dvere slečne. Hlavu si opiera o plece, telefonuje, krátko a dôrazne sa na pána usmieva. Vchádza.

„Dobrý!"

Peter mlčí, inštinktívne si do tváre sťahuje šilt a bradu pritláča o hruď, pohľadom uniká medzi kúsky morčacieho mäsa. Je krásna.

 

„Si krásna," odpovedal na otázku, či jej pomôže vytiahnuť kliešťa.

Sedeli pred chatou a v spotených prstoch držal jej ucho s parazitom. Bolo zvláštne dotknúť sa ženského ucha.

„Vďaka," čudne sa usmiala, pomaly odtiahla hlavu.

Ruky mu zostali visieť vo vzduchu, po chvíli si to všimol a schoval ich do vreciek.

„Takže kliešť?" ozval sa spoza Petrovho chrbta samec. Starší, o hlavu vyšší, širší v pleciach. V šestnástich motorka, v osemnástich auto.

Sadol si medzi nich, štuchol do Petra kolenom a kým sa Peter stihol posunúť o kúsok nabok, samec držal jej ucho medzi prstami, znepokojene si ho prezeral a hovoril čosi o kliešťoch.

Peter dostal náhly filmový pocit. Sedel v prvom rade.

Samec si vypýtal krém, má zatvoriť oči, nebude to bolieť. Krúživými pohybmi ju zbavil kliešťa.

O pár dní neskôr ju zbavil nohavičiek.

 

„Len kolu, chladenú, prosím. Vďaka," venuje všetku pozornosť mobilu. Drží ho v dlani a hladká ukazovákom. Petrovi lezú na nervy všetky, nechápe, čo na nich každý vidí. Tento začína vyslovene nenávidieť.

Mlčky vyťahuje nápoj z chladničky a snaží sa z nej periférne zachytiť čo najviac: nezmenila sa. Nevidel ju od maturít.

Vydáva jej z päťky, ona ďakuje a vrtí zadkom.

Počuje je ju, akoby to povedala práve teraz: „Petrík!" Nenávidí to. Petrík - svetrík, pekný svetrík. Potľapkanie po pleci, súcitný úsmev a ideme ďalej.

Do trinástich nosil narodeninové svetre od mamy. Štrikované, pichľavé okolo krku a na zápästí. Neskôr sa vzbúril a začal chodiť po zime v tričku. Keď vybral prvé antibiotiká, vnútila mu mikinu na zips po bratoch.

O mesiac má narodeniny, dvadsiatku. Mama mu sľúbila päťdesiatku. Vraj na hodinky.

Peter pôjde do jedálne a zaplatí obedy.

Pozerá na jej zadok, počuje ju, myslí na ňu. A na Kafku. Večer ho dočíta. A bude sa učiť. Možno bude písať.

 

 

Fajčí v obývačke a konštatuje, že je idiot. Trvalo to dvadsaťdva rokov.

„Trvám na tom. Vnútri sa fajčiť nesmie!"

Myslí na svoju ženu a usmieva sa. Ohorky ukladá na stolík ako poľovnícke trofeje, úžasný pohľad.

„Ten smrad neznesiem!"

Slastne vydychuje dym nosom aj ústami. Bol by najradšej, keby ním nasiakol celý dom. Škoda, že vyprázdnila šatník.

A taká bola vždy: natruc a naschvál. Ako na výročie. Švagriná mu s tým nedala pokoj, majú okrúhle, nech nezabudne. Nezabudol. Vrátil sa z práce a pod pazuchou priniesol novučký smaltovaný hrniec, položil ho na stôl a povedal, že blahoželá k výročiu.

Jeho si takmer nevšimla. Civela na stôl, akoby sa tam práve vyšťal; áno, aj tým si v manželstve prešli; a aby toho nebolo málo, povedala, že je sprostý. Že to nie je darček. A žiadna romantika.

Očividne pre ňu nebol dosť dobrý. Ani ten hrniec, ani on.

Ak by to neskončila sama, právnika by si našiel aj sám. Počúvať drízdy a prikyvovať. Nemať syna a robiť sa, že chcel tri dcéry. Žrať sračky a tváriť sa, že mu chutí. Fašírky z kalerábu. Dusené pečienky. Kočoňa.

Je idiot. Trvalo to dvadsaťdva rokov.

Starých známych stretával v meste, pozývali ho do vinární, ďalší na pivo. Dvasťdva rokov krútil hlavou a vyhováral sa na povinnosti. Staré milenky vídaval v práci, zvyšné v električke alebo na ulici. Dvadsaťdva rokov im kýval na diaľku a tváril sa, že má naponáhlo.

Sloboda, súkromie. Trvalo to dvadsaťdva rokov.

Na Nový rok oslávi päťdesiatku.

 

Niekoľko týždňov Peter tajne myslel na bagetériovú náhodu.

Možno sa vráti. Vojde a pozrú sa na seba. Usmeje sa na ňu a pochváli jej šál. Alebo čiapku. Prípadne rukavice alebo kabát. Spýta sa, čo nové, ako sa zabývala v meste. Povie, že on sa zatiaľ hľadá, ale štúdium psychológie je veľmi zaujímavé. Neskôr by si chcel otvoriť ambulanciu. Spýta sa, či ešte stále rada číta. Spomenie, že mal článok v novinách a skúša písať poviedku. Možno ju pozve na kávu a článok jej prinesie prečítať.

Bagetériová náhoda sa stala v piatok poobede.

„Ahoj," krátko a dôrazne sa usmieva.

„Čau."

Nemá rukavice, šál ani čiapku. Chváli jej kabát.

„Vďaka, Petrík! Čo si dám? Čo radíš?"

Prechádza pohľadom po hollywoodskych obrázkoch bagiet. Peter netuší, kde ich odfotili.

„Salámovú by si mohla. Tú mám rád. Ale takú fajn mäsovú, poriadnu salámu, nie tú s tukovými okami. Aj takú máme, ale to je fakt hnus."

„Možno prosciutto?"

Krúti hlavou, nemáme.

Hovorí, že kuracia zapekanka bude fajn a pýta si rovno dve. Pridáva jej nivu, vraj neoľutuje. Na minútu necháva bagetu zapiecť, počúva jej nechty na pulte pri pokladni a dianie v rúre sleduje, akoby šlo o pokus, ktorého sa nevedel dočkať.

Vyťahuje bagety. Tiché pípanie rúry prehlušuje klopanie na sklo. Z ulice sa na ňu usmieva samec. Najprv kýva jej, potom si všíma Petra a máva aj jemu.

Podáva jej horúce výtvory a želá dobrú chuť.

Platí. Krátko a dôrazne sa usmieva.

„Ahoj."

„Čau."

Vychádza von a podáva zapekanku samcovi. Chvíľu stoja na mieste a samec jej čosi vykladá. Zaujíma ju to, smeje sa, objíma ho.

Odchádzajú. Úžasne vrtí zadkom.

 

„Nie."

„To fakt?"

„Nie."

„Ešte nikdy?"

Krčí plecami. Nenávidí, keď sa ho pýta na ženy. Každý mesiac im vozí konzervy, tuniaka a paštéty. Každý mesiac sa Petra pýta na frajerky.

„Chlapče zlatý, ja ti neviem. Pre teba len ak žena z konzervy," smeje sa na kvalitnom humore a fúzy sa mu rozťahujú na šírku celej tváre. Peter ich nenávidí. Aj tie fúzy, aj tie otázky, aj tie konzervy.

Hovorí, že jednu celkom schopnú pipku pozná, ukazuje mu v mobile fotku, vraj ak by mal záujem, vedel by to vybaviť. Za rozumnú cenu. Peter pekne ďakuje a krúti hlavou.

Krátko pred siedmou už leží na posteli. Piatkový internát. Má prázdnu izbu, ticho, vypnuté svetlo. Pozerá z okna: sneží. Myslí na ňu a na samca. Myslí na peniaze od mamy.

„A vyberieš si, aké chceš. Možno digitálky. Možno ručičkové."

Peter prikyvuje, áno, vyplatí obedy. Hladká ju po hlave.

Priviera oči a myslí na zapekanku pre samca. Myslí na jej zadok. Myslí na celkom schopné pipky a rozumné ceny.

Myslí na Kafku, mal by ho vrátiť. A musí sa učiť. Možno bude písať.

 

 

Leží v posteli, fajčí a nemôže tomu uveriť.

Išiel do Tabaku, ona mu kráčala oproti. Pozreli na seba: myslel, že sa pozdravia. Čakal, že naňho žmurkne a on jej dá pusu na líce. Nepovedala nič. Usmiala sa neho ako na neznámeho; po prípade ako na človeka, pri ktorom sa jej aj čosi marí, no nemá chuť sa s ním púšťať do reči.

Nevidel ju od maturít.

„Ľúbiš ma?"

„Veľmi."

„Ako veľmi?"

„Nafurt ťa budem ľúbiť."

Rozišli sa cez prázdniny.

S druhou sa vodil za ruky celé leto. Tretiu spoznal na ceste vlakom zo školy a krátko nato sa dal dokopy so štvrtou. Piata a šiesta sa diali zároveň a jedna druhú si nikdy nevšimli. Siedmu nedávno stretol v obchode. Na diaľku mu kývla hlavou a s vozíkom zahla za regál s hračkami. Ôsma to potiahla dvadsaťdva rokov. Deviata a desiata sa nerátajú. Obidve odišli z roboty.

Mimochodom, práve ho z úradu vyhodili. Vraj organizačné dôvody.

Večer to išiel zapiť. Objednal si pivo a posedel pri bare, vylúskal balíček jadierok a potom si objednal ďalšie. Kým padla pena, rozmyslel si to. Nemalo to zmysel. S plným pohárom vyšiel von a demonštratívne ho vylial ho do snehu: rozhodol sa. Od toho večera prestal piť.

„Abstinencia podľa tejto štúdie šetrí Vaše zdravie. Ľuďom, ktorí prestanú konzumovať alkohol, sa okamžite zlepšuje stav pečene i tráviaceho systému. Abstinencia znamená stabilnejší krvný tlak, kvalitnejší sexuálny život a je súčasťou zdravého životného štýlu."

Vstáva z postele a vypína televízor, mal by ho predať. Píli mu uši. Žerie peniaze. Napíše inzerát, musí sa ho zbaviť.

Na druhý deň vypína hlavný uzáver vody. Prestáva odčerpávať plyn. Písomnou žiadosťou hrdo žiada o odpojenie od elektriny. Kúri v kachliach a vo vedre roztápa sneh. Leží v posteli, fajčí a šetrí.

O týždeň neskôr prestáva jesť. Potom si odvyká piť. Šetrí to peniaze, čas aj nákupy.

Na Nový rok prestáva fajčiť.

Po sviatkoch sa Peter s peniazmi vrátil do mesta.

„Asi digitálky. Ešte uvidím," hladkal ju po hlave.

Stojí za pultom a čaká na výber pána s kufríkom. Rozmýšľa, či nie je hlúpe zakončiť príbeh smrťou.

Pán s kufríkom si pýta kuraciu. Plní mu bagetu, želá dobrú chuť a tvári sa milo. Práve sa rozhodol, že si kúpi mobil.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?