Ideme ďalej. Opustíme najužšie centrum, kremeľské hradby, kostoly a paláce, prejdeme cez štvrť moderných centier, mrakodrapov a obchodov, dostaneme sa do ulíc najdrahších moskovských bytov a víl. Opustíme mesto. Pokračujeme pol hodiny autom po diaľnici, potom pár minút po úzkej asfaltke a na záver po cestičke, kde väčšinu času nejdeme po asfalte, ale po jamách. Dedina Petrovo.
Tretina domov sú víkendové "dače", pekné domčeky, ktoré cez víkendy sčasti zaplnia Moskovčania. Druhá tretina je opustená - zadebnená okná, preborené strechy - tieto sa nepodarilo predať. Zvyšok vyzerá o čosi lepšie: drevené chalúpky so zasklenými oknami a komínmi, z ktorých sa občas parí. Niektoré ako vystrihnuté z Mrázika. Ak ich nazvem "chatrče", budem hrubý; ak poviem "domčeky", nebudem presný.
Rusi budovali svoj komunizmus vyše 70 rokov. Celých 30 rokov pred nami teda mali orwellovský náskok. S "rovnosťou rovných" to preto do dnešného dňa aj dotiahli podstatne ďalej: Rovných je drvivá väčšina, "rovnejších" iba zopár a "najrovnejších", tých je len maličká hŕstka.
Mimochodom, spomínal som už babičku so slivkami?
