Ja a Maroš, Maroš a ja

Autor: Radovan Potočár | 7.11.2012 o 10:00 | (upravené 7.11.2012 o 10:06) Karma článku: 7,87 | Prečítané:  473x

poviedka

 

Keď je najhoršie, vozím sa električkou.

Prezerám si ľudí, jedného za druhým, a dávam si ťa dokopy.

Tvoje vlasy. Isté dievča má vlasy úplne ako ty. Jedna žena tvoje líca, nos aj bradu. Kreslievam si ťa na okno, aby som si vás mohol porovnať.  Dievča s vlasmi som si nesmierne obľúbil.

Dnes ideme električkou na obed do jedálne. Ja a Robo. Rado. Možno Roman. Rolo. Nie som si istý. Na mená pamäť nemám.

Po mene oslovujem len Izabelu a Ismériu. Majú dokonalé mená. Raz ich určite obsadia do nejakej rozprávky. Z nových spolužiakov si pamätám iba tie.

Iza hovorí, že mám vizuálnu pamäť.

 

 

„Elīna."

„Elena?"

„E-lī-na!"

„Elíja."

Zaľúbil som sa do teba ešte skôr, než som sa naučil tvoje lotyšské meno vysloviť.

Učila si ma ho celý večer. Musel som sľúbiť, že kým odídem, naučím sa ho perfektne. Mal som na to dva týždne.

Tancovali sme na americké a lotyšské hity. Tvoje obľúbené pesničky som si okamžite obľúbil.

Zachutili mi tvoje cigarety. Slimky, decentné. Pri každej som ti opakoval, že cigarety mi vlastne smrdia, som sociálny fajčiar, fajčiar z donútenia, vyfajčím možno jednu, dve za mesiac.

Na konci som ťa pobozkal so samozrejmosťou, akoby som ti podával kabát alebo nalieval minerálku. Vyzerala si šťastne. A mne tak trochu odľahlo.

Na druhý deň si mi ukázala Rigu, večer prsia.

Boli sme na moste. Potom na námestí.  Pri veži.  Na hradbách. Pod hradbami. Na jeden deň som sa zbláznil do architektúry.

Milda patrí ako bohyňa lásky medzi kľúčové postavy lotyšskej mytológie. Jej uctievanie je spojené už s príchodom prvých kmeňov do pobaltskej oblasti. Milda je symbolom lotyšskej nezávislosti. Socha bohyne stojí na tomto mieste ako súčasť pamätníka slobody od osamostatnenia krajiny."

Prekladala si mi tabuľu na pamätníku, prehrabávala sa vo vlasoch a voňala.

 

„Voniaš."

Večer sme sedeli na tvojej posteli, ovoniaval som ti šiju a masíroval plecia.

Tvárila si sa, že ťa bolí chrbát a nutne potrebuješ masáž. Tváril som sa, že chrbty masírujem bežne.

„Trochu slabšie, Maroš."

„Teraz pritlač!"

Masíroval som ti plecia, chrbát a dlane. Potom boky. Stehná. Hovorila si, nech s tým prestanem a odopínala si podprsenku.

Zvyšok večera si sťahovala brucho a dýchala prsiami. Neskôr si si prstami robievala na bruchu valčeky a ukazovala mi, aká si tučná.

„Nie si tučná."

„Nemáš hrubé lýtka."

„Máš ideálne miery."

„Naozaj."

„To znamienko je pekné."

„Vyzeráš fantasticky."

Za dva júnové týždne si si ma dokonale vycvičila.

 

 

Električka je naplnená ľuďmi až tak, že mám pocit ako veľkom  meste. Nepotrebujem na to metro, Starbucks ani mrakodrapy.

Vyzliekam si kabát, potom ďalšie dve vrstvy. Hovoria, že je studený október.

Mám tvoje tričko, pečiatkové. Pôvodne biele, s pečiatkami na hrudi a tvojimi iniciálkami niekde na rukáve. Alebo na chrbte. Neviem. Odkedy si periem sám, tričká sa po každom milovaní v práčke podobajú na seba čoraz viac. Iza by bola schopná odprisahať, že chodím v tom istom. Zatiaľ som pral dvakrát.

Chlap s barlou mi pohľadom oznamuje, že ak ho nepustím sadnúť, bude kričať. Púšťam ho. Šomre, sadá si.

„Jak se člověk nadře, než umře!" zasmeje sa a točí sa zo strany na stranu, akoby sa mal začať smiať každý.

Nereaguje nikto. Starký pridáva: „Vystupuji na Václavské, pak mě probuďte. Jestli to ještě půjde!"

Nič. Vyzerá dotknuto. Určite sa s aforizmami trápil celý večer. Na ďalšej zastávke vystupuje, možno to skúsi na inej linke. Táto šalina zmysel pre humor nemá. Šalina, električka, to je jedno. Tramvaj je výraz pražský, cudzí, snobský, tu nie sú tramvaje, ale šaliny; áno, je to na hlavu.

Ostávam stáť. Usmievam sa na všetky ženy a mykám hlavou ku sedadlu. Robím dobrý skutok. Mimochodom, som vegetarián. Už mesiac. Nejem ani párky. Mračím sa na ľudí v kožených kabátoch. Jednoznačne odsudzujem mucholapky.

Zvyšok cesty stojím v električke a dvíham si karmu.

 

 

V tretej triede Maroša prihlásili na prvé sväté prijímanie. Kúpili mu bielu košeľu a nohavice zdedil po bratovi. Prvý oblek dostal na birmovku.

„Na birmovku pôjdeš v obleku! Ako ostatní," slabikovala mama.

Maroš mal pekné detstvo, vzorné správanie a príkladné známky. V izbe mal zakladač na diplomy. Neskôr šuflík vyhradený na pochvaly a vysvedčenia.

Do školy vozili Maroša autom. Po vyučovaní ho zaviezli na krúžky, výtvarnú a klarinet, a z krúžkov ho niesli domov, aby si napísal úlohy.

„Nepatrí sa chodiť po vonku."

Na prázdniny vozili Maroša k babke. Oberali marhule, jahody, maliny a ríbezle. Kým babka varila obed, Maroš sa hrával so slimákmi. Niektoré choval v škatuli s trávou a listami. Niektoré vyťahoval z ulít a učil plávať v sude.

V nedeľu chodili do kostola. Modlili sa za starého otca a po omši stáli na ulici s babkami. Zvyšok nedele nepracovali.

„V nedeľu sa pracovať nepatrí."

Sedeli v kuchyni, pozerali televízor a ak bolo v nedeľu pekne, chytali na dvore mačky. Mačiatka. Babkina mačka ich mala každé leto aspoň štyri. Kým boli malé, nikdy ich nenašli, babku to rozčuľovalo, nemôže ich živiť všetky, ale ako ich pohlušiť - nedajú sa chytiť, vyrástli, behali za nimi s babkou ako blázni, skúšali pasce, chytali ich do vriec a keď sa to podarilo, babka utekala s vrecom na most; Maroš počúval mňaučanie, prehĺtal sople a tajne si utieral slzy.

Neskôr dal Marošov otec mačku sterilizovať a rozplakala sa babka. Ako mohol, veď je to kruté, nehumánne, ako to mohol cice urobiť? Pán Boh ho za to potresce. Istotne.

Ležali sme na tráve a tvárili sa, že je nám teplo, že letá v Lotyšsku sú dlhé, suché a horúce. Bol to náš posledný večer.

Keď sa začali ukazovať hviezdy, prišlo ti na rozum hovoriť o Bohu.

„Ak existuje, určite musí byť tu. V tebe, vo mne. Všade okolo. Odtiaľto zdola vidí všetko."

Napadlo mi, že bude romantické, ak na to nepoviem nič a dám ti pusu na pery. Zamračila si sa. Vyzerala si, akoby som ťa práve vyrušil. Pozerala si na oblohu, mlčala a po lícach sa ti potichu spúšťali slzy. Mám zostať.

V hrdle mi narástla hrča a odrazu som sa cítil ako úplne, úplne malý.

Veľmi som chcel  povedať niečo aspoň trochu smiešne.

„Asi máš pravdu. Musí byť tu. Čo by tam hore sám robil?"

Potom mi napadlo vyslovovať tvoje meno. To ťa rozosmeje vždy.

„Élina."

„Elíňa."

„Elina."

Krútila si hlavou a pobavene odfukovala, Maroš ty si prípad, ty sa to nenaučíš nikdy.

„A vravel som ti už, čo u nás to tvoje meno znamená? Elina? V hlavnom meste tak hovoria električke. Že Elina."

Konečne si sa rozosmiala.

 

 

Stojím v šaline a všetci okolo mňa niečo robia. Každý sa tvári tak zaneprázdnene, až    z toho začínam mať výčitky.

„Poriadny človek má vždy niečo na práci."

Študentka pri okne venuje všetku pozornosť nechtom. Dva hlasy za mnou sa bavia o futbale. Ten hrubší by vymenil trénera, útok aj obranu, tenší nedá na Kométu dopustiť. Pán s aforizmami určite pokračuje na inej linke.

A Rolo sa učí. Ignoruje ma celú cestu.

„Veď sa neuč," hovorím, „nie je skúškové."

„Keď to nezanedbám teď, budem mať neskôr klid. Pšípadne si pročtu niečo navyše. No žekni Maroši, že to nedáva zmysel!"

Chápavo prikyvujem, teším sa z jeho esperanta a ďalej sa nepýtam nič.

Treba sa učiť."

Podvedome si kontrolujem mobil. Od júna som si vypestoval celkom slušný zlozvyk. Mám zaplatený internet v mobile a nainštalovaný messenger. Podľa toho, či mi píšeš, som sa naučil deliť dni na dobré a zlé.

 

Októbrové dni sú zlé. Všetky.

Pamätám si prvý. Bola taká hmla, že z postele sa zdalo, akoby sme ju mali aj na balkóne. Robo konštatoval, že je prvý žíjen, definitívne sa začala jeseň. A semester.

Prvého októbra si mi napísala. Dávaš si pauzu. Na rok. S frajerom idete do Londýna, budete pracovať, naučíš sa jazyk. A gap year. A tak.

Októbrové dni sú zlé. Hmlisté a upršané, peši sa chodiť nedá.

Začiatkom mesiaca som si vybavil električenku.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?