Vojaci z druhej strany

Autor: Radovan Potočár | 19.11.2012 o 14:17 | (upravené 19.11.2012 o 14:27) Karma článku: 7,40 | Prečítané:  1163x

Obkľúčené, izolované. Obliehané zo všetkých strán. V kopcoch nad mestom ostreľovači a ťažké zbrane. V meste vraky aut, horiace domy a telá na chodníkoch. Námet na celovečerný film. Sarajevská realita. Mimochodom, 500 kilometrov od Bratislavy.

 

V deväťdesiatom treťom v Sarajeve práve kopali tunel. Tunelík. Meter a pol krát meter, na dĺžku sotva kilometer. Dali mu meno "Spása". Sarajevským tunelíkom za tri roky prešiel asi milión ľudí. Viedol z obkľúčeného mesta na slobodný svet.

V deväťdesiatom treťom som prišiel na svet. Na ten slobodný. Moji rodičia vtedy kopať nijaké tunely nemuseli. V Sarajeve by povedali, že som sa narodil rovno na druhú stranu Spásy.

Kým sa v ďalekom svete strieľalo, riešil som oveľa dôležitejšie veci. Plienky. Fľaša a cumlík. Podbradník. Piškóty. Ďaleký svet bolo všetko za stenami izby.

Nie všetky deti sa však rodia rovno na druhú stranu. Ďaleko, praďaleko sa deti rodili do vojny. Ich otcovia boli vonku a strieľali. Ich mamy chodili naberať vodu a kým stáli pri cisternách, strieľali na ne snajperi. Možno otcovia iných detí.

Nie všetky deti sa rodia rovno na druhú stranu. Prišiel som na to v šestnástich. V Sarajeve pršalo a ja som stál pri tuneli Spása.

Bol som veľmi šťastné dieťa.

 

 

Ak u nás v škole siedmaci bili prváka, učiteľka sa zastala mladšieho. A ak chlapec udrel do tváre dievča, u riaditeľa potrestali jeho. Každý dospelý sa postavil na stranu slabšieho. "Tomuto sa nemôžeme len tak prizerať," povedali by v riaditeľni.

Vojna je čosi podobné, len v nej nejde o dvoch, ale o tisíce. Možno státisíce. Niekedy milióny. Jedni útočia, druhí sa musia brániť. Jedni ostreľujú ulice, druhí sa boja vyjsť po vodu. A inokedy sa jedni a druhí od seba nedajú ani poriadne odlíšiť.

Vojna nie je čierno - biely príbeh. Tí, čo pod paľbou chodia k cisterne a doma im plačú deti, však vojny nevyhrávajú nikdy. A práve tých sa musíme my, pre ktorých je každá vojna "ďaleký, praďaleký" svet, vedieť zastať.

Možno naivné. Možno hlúpučké. Mám devätnásť. Snáď na to ešte mám nárok.

Ak ale pokladáme za nemorálne, nesprávne, neprípustné, keď chlapec bezdôvodne udrie dievča alebo keď sa štyria siedmaci len tak vrhnú na prváčika, môžeme sa tváriť, že "ďaleká, praďaleká" vojna sa nás netýka? Je vojna iná len preto, že je ďaleko? Že sú v nej namiesto faciek a kopancov ostré náboje? Že namiesto dvoch ide o milióny?

Reč je o solidarite. Ak sa chceme oháňať všetkými svojimi morálkami a ľudskosťami, môžeme sa pozerať, ako diktátor z lietadiel strieľa do vlastných ľudí? Zahraničná misia nemusí byť iba príbehom politiky, vplyvu a peňazí. Mala by byť príbehom solidarity. Príbehom ľudí. Nie všetky deti sa predsa rodia rovno na druhú stranu.

 

 

Toľko k ideálom.

 

 

Teraz fakty. V tridsiatom deviatom naši vojaci po boku nacistov napadli Poľsko. O čosi neskôr Sovietsky zväz. Zahraničné "misie" ako sa patrí.

V šesťdesiatom ôsmom sme bratskú pomoc dostali my. Československí vojaci ostali  v kasárňach, podobne ako tridsať rokov predtým. Iste, pokus o obranu - samovražda. Na sekundovanie Nemcom nám sily ale očividne stačili.

O tridsaťpäť rokov sme sa s Američanmi vybrali do Iraku. Znovu čudesná hra. A znovu žonglovanie s hodnotami.

Po týchto skúsenostiach si ľudia poskladajú obrázok rýchlo.

"Načo nám sú? Kvôli povodniam ich platíme celý rok. A tie dôchodky!"

"Dve lietadlá nič nezmôžu."

"Posielajú ich všade možne a to niečo stojí."

"Nie je vojna. Sú zbytoční."

"Zrušiť!"

Do mainstream sa síce netrafím, ale zahraničné misie podľa mňa mať zmysel môžu. Viete si predstaviť, čo by sa dialo bez zásahu sveta v Juhoslávii? Alebo čo by sa stalo s Afganistanom, keby sme ho dnes zo dňa na deň opustili? Ak by masové hroby v Srebrenici alebo obete Talibanu mohli hovoriť, určite by odpovedali sami. A nepustili by vás k slovu.

Nie, nemusíme utekať všade, kam ukážu Američania, Rusi alebo Nemci. Malá krajina nedokáže proti vetru kráčať vždy, ale aspoň sčasu načas povystierať chrbty nikomu nemôže uškodiť.

Zahraničné misie sú o zodpovednosti. Myknúť plecom, nespraviť nič a zamrmlať čosi o Američanoch je to najľahšie. "Nech si to riešia oni!"

Naši vojaci za hranicami však môžu byť príbehom o maličkej, no slobodnej a zodpovednej krajine. Nie všetky deti sa predsa rodia rovno na druhú stranu.

 

 

 

 

 

PS: Tento neveľmi blogový text som napísal kvôli esejovej súťaži nášho ministerstva obrany. Ak sa Vám páčil, prosím, podporte ho v hlasovaní na Facebooku a Google+. Link nájdete o kúsok nižšie medzi "Súvisiacimi článkami". Ďakujem.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?