Milí spolužiaci!

Autor: Radovan Potočár | 5.1.2013 o 23:42 | (upravené 5.1.2013 o 23:57) Karma článku: 9,79 | Prečítané:  1549x

Poznáte to. Toaletný papier je luxus, mydlo nadštandard. Vymaľovanie triedy platia rodičia. Na kriedy alebo špongiu je potrebná zbierka. Istí si môžete byť len tými učebnicami, ktoré si kúpite sami. Skriptá si vytlačte na vlastné náklady. Bezplatné školstvo je na Slovensku pomerne drahá záležitosť.

 

A určite ste počuli aj toto: "Vzdelanie nie je na predaj!". V súvislosti so zdravotníctvom možno: "So zdravím sa neobchoduje!" A z najhrubších nadávok ste možno zachytili: "Podnikateľ!" "Zisk!" "Fuj, súkromník!".

Iste. Vzdelanie ani zdravie nie sú banány. Ignorovaním finančnej stránky veci sa však nerieši nič. Vedieť čítať a písať, prípadne vyštudovať vysokú školu sú pekné veci, no ani tie nepadajú z neba.

Hodiny matematiky na základnej škole, pamätáte si? Neplatili sme za ne nič. Zadarmo však učiteľ do triedy nechodil. Zadarmo sme nemali teplé radiátory. Zadarmo sa v triede dokonca ani nesvietilo. A ani upratovačka popoludní neumývala dlážku pre dobrý pocit.

Povedané na rovinu: "Školstvo zadarmo" je fikcia. Nezmysel. Celú srandu totiž musí niekto zaplatiť. Buď si za vzdelanie, milí spolužiaci, zaplatíte sami alebo Vám ho kúpi štát - najprv Vám peniaze zoberie a potom Vám za ne zaplatí školu. Tak či onak: zadarmo nie je nič.

Predstava, že sa mi na školu skladajú všetci ostatní a ja prispievam nanajvýš jednou päťmilióntinou, je celkom príjemná. Podobne by som si vedel predstaviť aj zdravotnú starostlivosť a rád by som takto prišiel aj k spomenutým banánom, prípadne k pivu alebo potravinám a nepohrdol by som ani dovolenkou, knihami či lístkami do kina.

Slovíčka "zadarmo" alebo "bezplatne" sa počúvajú dobre. V princípe však ide len o to, že celé náklady sa rozpustia v dave. Inak povedané: "štát je veľká fikcia prostredníctvom ktorej sa každý pokúša žiť na útraty všetkých ostatných" (Frédéric Bastiat).

 

Základné a sčasti i stredné školy sú vecou povinnej školskej dochádzky. Ak štát hovorí, že istý čas do školy chodiť musím, je opodstatnené, že mi ju z verejných zdrojov aj zaplatí. To by ešte logiku dávalo. Celé sa to však začína zamotávať pri školách neštátnych. Pamätáte sa? Súkromník! Fuj, zisk!

Kdesi sa totiž zrodil nápad, že štát síce má každému základné a stredoškolské vzdelanie zaplatiť, no peniažky si zaslúžia len školy štátne. Chceli by ste vari, aby sa Vaše dieťa niekedy učilo čítať pod strechou súkromníka? Chcete azda povedať, že štát od Vás nie je múdrejší a školu pre svoje dieťa chcete vybrať sami? A nie ste vy náhodou nejaký súkromník?!

Vysoké školy. Neplatiť školné a mať štát, ktorý Vám učiteľov zaplatí, je na prvé počutie úžasný pocit. Poznáte to, spolužiaci. No len čo ktosi spomenie, že na Vaše vzdelanie sa skladajú všetci ostatní, úžasný pocit Vás začína opúšťať. A keď si uvedomíte, že Vašu českú školu Vám z daní platia občania iného štátu, celé to prestáva dávať zmysel.

Zmysel naopak dáva, aby ste za svoje vzdelanie platili sami a aby existovali štipendiá pre tých, ktorí sami platiť nemôžu. So solidaritou to však u nás také ľahké nie je. Najnovšie je  totiž solidárne, ak chudobnejší dotuje bohatšieho a ak čestný financuje toho, kto porušuje pravidlá. Predpokladám teda, že spravodlivejšie bude, ak všetci chudobní zadotujú detičky z bohatých rodín.

Aby som nezabudol: ešte čosi. Ak štát nechá platiť za svoje vzdelanie študentov, jeden z výdavkov mu odpadne. Na daniach môže vybrať menej a viac peňazí zostane  medzi ľuďmi - v domácnostiach a firmách, v ekonomike. A či ich utratiť za vysokú školu alebo banány? Uznajte, rozhodnúť sa vieme aj sami.

 

Toľko k ideálom.

Návrat do reality.

 

Na Slovensku sa nám totiž spravidla darí skombinovať nevýhody všetkého možného do jedného systému. Povedzme, napríklad, že na vysokých školách by sme zaviedli školné. Dobre, štát ušetrí. Nižšie dane? Menej štátu? Kdeže! Ušetrené peniaze si predsa môžu vytendrovať kamaráti, prípadne postavíme zopár futbalových ihrísk.

A preto Vám vlastne, milí spolužiaci, aj píšem. Začína ma to celé štvať.

To, ako náš štát funguje, je vecou všetkých. Jeho spolumajiteľom je predsa každý.

Ak Vám v škole padá na hlavu omietka, ak Váš učiteľ trávi večery v druhom povolaní a ak sa na vymaľovanie triedy musia skladať Vaši rodičia, čosi v poriadku nie je. Poviete si: viac peňazí. Lenže liať peniaze do systému so žeravými radiátormi a otvorenými  oknami pomôcť nemusí.

Ak v obchode zaplatíte za prosciutto a dostanete výrobný salám, nahneváte sa. A ak v kine necháte peniaze za film, no nijaký vám nepustia, tiež nebudete nadšení. So službami štátu to nefunguje inak. Čary sa dejú vo väčších číslach  (to občas metie), no podstata zostáva. Ak platíte dane a namiesto protislužby sa Vám štát smeje do očí, máte právo sa sťažovať.

 

Kúpte si učebnice, kriedu a mydlo. Vymaľujte triedu. Namiesto prosciutta výrobný salám. Naštve, však?

 

Majte sa!

 

Rado

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?