India: každodennosti (2)

Autor: Radovan Potočár | 1.9.2013 o 17:08 | Karma článku: 8,70 | Prečítané:  1356x

  O pilotoch, baletkách a šéfkuchároch, ktorí vás chápu. O vzdialenostiach, ktoré sa merajú ťavami. O rozprávkach. O každodennosti. O Indii.  

 

Škola. Pred školou sa stretávam s učiteľom a podávame si ruky. Anudž, predstavuje sa. Ľahké, pamätám si. Radovan. Rado. Ra - do. Rado. Keď prechádzam k názvu krajiny, viem, že nemá šancu. Slovakia. Slovakia. Možno pomôžem: Czechoslovakia. Prikyvuje.

Do ruky mi podáva fixku, handru na tabuľu a palicu obalenú v lepiacej páske. Tvári sa, akoby mi práve podal fľašu minerálky. Nežartuje. Vchádzame do triedy.

Páriky čiernych očí a desiatky čiernych hláv. Nič ďalšie v triede neexistuje. Tabuľu, lavice a mapu Indie si všímam až pri odchode.

Učiteľ: Milé deti, Rigo from Yugoslovakia!

Ja: Úsmev.

Deti vstávajú jedno po druhom a predstavujú sa. Ako sa voláš, koľko máš rokov, čím chceš byť. Odpovedajú. Dvanásťroční piloti, baletky a šéfkuchári s menami, ktoré sa nedajú zapamätať.

A teraz vy.

Pýtajú sa na moju rodinu (koľko bratov a sestier máš?), krajinu (Czechoslavia / Russia / Slovenalia / Yugoslovakia), čo jedávame a ako chodíme oblečení. Bojím sa začať. Váham. Nakoniec si tému nájdem a rozhovorím sa o bezdomovcoch. Neskôr o letných horúčavách a osadách na východe. Malí piloti, baletky a šéfkuchári chápavo prikyvujú.

 

Taj Mahal. Treba tam ísť pri východe slnka. Uvidíte farby, o akých sa vám ani nesnívalo. Vstaňte o piatej. Poslúchneme. Vstávame ešte za tmy. Monzúnová obloha je zatiahnutá spôsobom, že v priemernom európskom meste by zapínali večerné osvetlenie. Farby, o akých sa nám ani nesnívalo.

Pri okienku si pýtajú 750 rupii. Sme cudzinci. Domácich stojí lístok dvacku. Krátky okamih, kedy túžim byť Indom. Odkladám peňaženku a okamih končí.

Vchádzame. Spolu s nami prechádza bránou toľko ľudí, koľko navštívi priemerný slovenský hrad alebo zámok za letnú sezónu. Okrem nás neplatil za lístok 750 rupii nikto. Vlna čiernych hláv sa rozteká po bielučkej dlažbe. Na chvíľu by som nás chcel vidieť zhora.

Otvára sa výhľad na hrobku. Indovia vyťahujú fotoaparáty a desiatky rúk všade okolo ich dvíhajú nad hlavu. Robia si fotky. Každý rovnakú. Čakám, kým dofotia a začnú sa roztrusovať.

Indovia s fotením Taj Mahalu končia a otáčajú sa k nám. Roztrúsenie sa odkladá. Fotia si nás. Niektorí nesmelo, cvakajú bojazlivo, akoby náhodou; iní okolo nás krúžia ako planéty a fotia si cudzincov zo všetkých strán. Najodvážnejší sa fotia s nami. Držíme sa okolo pliec, cvakajú. Pozadie nie je podstatné. Kým si Taj Mahal prvý raz odfotím, mám fotku s polovicou Indie.

 

Old Delhi Railway Station. Bratislavská stanica je výkladná skriňa hlavného mesta. Je čistá a voňavučká, plná príjemných ľudí. Slovenské vlaky jazdia bez meškaní. Myslím, že železničnej spoločnosti napíšem pochvalný list.

 

Dedina v púšti. Na prvé nadýchnutie sa suchý a horúci vzduch zdá neskutočne čistý. Neskôr mi začína vadiť piesok. Keď si spomeniem na vzduch v Dílí a Bombaji, dýcham zhlboka.

Zbiehajú sa k nám deti. Všetky. Ak sa niektoré zabudne doma, vyskakuje z hlineného domu cez okno a trieli rovno k nám. Sme magnetmi. Malí moslimkovia želiezkami. Po anglicky vedia len niekoľko slov. V priebehu pár minút ich použijú všetky.

"Pen? Pen! Please! Pen, pen, pen!"

Perá by sme im rozdali vďačne, no nemáme ani jedno. Skúšajú ďalej.

"Chocolate?"

Ani to nie.

"Money? Please! Money! Money! Money!"

Krútime hlavou, klameme, money nie sú, je nám ľúto. Čakám, že deti sa nahnevajú. Sklamanie sa nedostavuje.

Dostavuje sa chlapec v mojom veku. Pýta sa, odkiaľ prichádzame. Z Jaisalmeru, hovorím. Výbornou angličtinou pokračuje ďalej. Pýta sa na naše mená, krajiny, vek, povolania.

Potom ja. Pýtam sa, či bol niekedy za hranicami. Nie. Zisťujem, ako ďaleko to je k hraniciam s Pakistanom. Tri, možno tri a pol hodiny. Odpoveď sa mi nezdá. Podľa mapy by tú vzdialenosť malo normálne auto prejsť do tridsiatich minút. Pýtam sa, čo za auto mal na mysli. Vysvitne, že myslel ťavy.

 

Krematórium, Váranásí. S indickým sprievodcom stojíme pred budovou s plechovým komínom. Mladý muž si nás odchytil v jednej z uzučkých uličiek svätého mesta. Že nás povodí. Zadarmo. Kvôli karme. Trvá na tom tak veľmi, až súhlasíme a zvyšok dňa sa dohadujeme, aký v tom bude háčik.

Na schodoch pred krematóriom sedia stareny. Žobrú o drevo. Čakajú na smrť. Žobrú o drevo alebo o peniaze, za ktoré by si ho mohli kúpiť. Ak im prispejeme, naša karma sa zvýši. Vysvetľuje nám to mladý sprievodca. Ten s karmou.

Vystupujeme na strechu susednej budovy, pätnásť, možno dvadsať metrov nad hladinou Gangy. Sprievodca ukazuje na betónové pódium presne pod nami. V každom rohu horiaca kopa dreva. Okolo nej postavy v bielom. Ako z rozprávky.

Mladý muž hovorí, že smútočnou farbou je v Indii biela. Biele postavy sú pozostalí, horiace kopy mŕtvi obložení drevom. Hovorí o indických tradíciách. Ak svojho blízkeho necháte spopolniť na tomto mieste, má šancu dostať sa priamo do nirvány. Po hodine horenia niekto z blízkych prebodne mŕtvemu hlavu, aby sa duša mohla dostať von. Keď telo dohorí, kosti hodíte do Gangy.

Neveríme mu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?