India: každodennosti (3)

Autor: Radovan Potočár | 6.9.2013 o 0:01 | (upravené 4.3.2014 o 22:15) Karma článku: 9,62 | Prečítané:  1464x

O mužoch, ktorí sa nepotia. O supermarketoch, ktoré si na vás posvietia. O deduškovi, ktorý má business plán. O každodennosti. O Indii.

 

Chrám Krishny. Na ulici nás oslovuje chlapec so širokým úsmevom. Naozaj širokým.  Zdá sa, že úsmevu sa nevzdá za žiadnych okolností.

"Dobrý deň!"

"Nie, ďakujem."

"Ja som Mayank. Ako sa voláte?"

"Nie."

"Odkiaľ pochádzate?"

"Ďakujem, fakt nie."

"Ste v Jaipure prvýkrát?"

Po chvíli začíname vysmiatemu chlapcovi veriť (nesnaží sa nám nič predať) a zároveň nám začína byť podozrivý (nesnaží sa nám nič predať). Po krátkej odmlke (vypĺňali ju obojstranné rozpačité úsmevy a chlapcova tréma) Mayank navrhuje, že nám ukáže zaujímavé miesto. Chrám Krishny. Je opustený, ale bude sa nám páčiť.

Vchádzame do najpofidérnejšej uličky, do akej sa dá z hlavnej ulice dostať. Tesne predtým, ako sa rozhodneme otočiť naspäť, chlapec ukazuje na polorozpadlinu po ľavej ruke.  S výrazom Indiana Jonesa vstupujem do opusteného chrámu.

V prítmí sa zjavuje bradatý starec a vystiera ku mne ruku.

Indiana Jones vybieha zo strašidelného zámku na ulicu. Žije.

Muž vychádza za mnou a predstavuje sa ako Mayankov guru. Ponúka, že za malý poplatok nám ukáže chrám. Ďakujeme. Vyťahuje amulety pre šťastie. Odmietame. Kurz jogy, jeho dom je hneď vedľa. Asi pôjdeme. Meditácia. Nie.

Mayank sa usmieva a krčí plecami.

 

 

Rikša. Bicykel s dvojkolesovým vozíkom. Na kratšie vzdialenosti najlacnejší spôsob dopravy. Ak je cesta upchatá, rikša si nájde miesto po stranách a trúbiaco-chrčiacu zápchu predbehne s decentným cenganím. Ak sú ulice upchaté aj po stranách, stojíte. Rýchlejší budete peši. Pre Indov, čo si rikšu môžu dovoliť, by však chôdza po ulici znamenala verejnú potupu.

Sedíme na rikši, vezieme sa k metru, mlčíme a pozorujeme nášho rikšistu, rám bicykla obrastený svalmi, dohadujeme sa, či rikšisti vôbec majú potné žľazy a sami sa potíme ako blázni, nalievame sa ľadovou vodou a čelá si leštíme vreckovkami.

Zastavujeme pred stanicou metra. Na rikšistovom obočí sa objavujú prvé kvapôčky potu. Z peňaženky plnej tisícok rupii (30 eur?) mu podávam desiatku. Vyzerá spokojne. Peniaze si strká do vrecka na košeli a myká hlavou na pozdrav.

 

 

Diaľnica. Autá. Traktor s prívesom. Tuk-tuk. Kravy. Čosi v protismere. Dvaja cyklisti. Cisterna. Kravy. Skupina chodcov. Kombajn. Povoz. Kravy. Motorka. Nákladiaky. Kravy. Cestári. Obrnené vozidlo. Autobus. Kravy.

 

 

Supermarket. Z domácich tu nakupujú len niektorí. Všetko (myslím tým všetko) sa dá kúpiť v obchodíkoch na ulici: chlap za kasou a deti/ženy podávajúce tovar zákazníkovi do rúk. Ísť do supermarketu v západnom štýle (vozíky na kolieskach, registračné pokladne, regály) je taká malá prestíž.

Stojím pred vstupom. Strážnik mi kontroluje batoh, nie je v ňom nič, ale dovnútra si ho vziať nemôžem, kvôli krádežiam, chápeme sa, musím ho nechať tu a zobrať si lístok s číslom. Dobre.

Nakupujem.

Mangá, pretože sú lacné a chutné.

Roztierateľný syr, pretože tvrdý neexistuje.

Banány, pretože sú takmer zadarmo.

Toastový chlieb, pretože iný nemajú.

Mäso, pretože neverím.

Z miestnosti vyhradenej špeciálne na mäso (kura/baranina/ryby) mierim k pokladni a vykladám svoj milionársky nákup na pás. Platím kartou. Funguje.

Pri odchode ma strážnik (iný) kontroluje opäť, obsah nákupnej tašky porovnáva s blokom a pri každej položke uznanlivo pokyvkáva hlavou, akoby som práve dokázal čosi výnimočné.

Beriem si batoh, balím nákup, odchádzam.

Vyhral som.

 

 

Ulica. Zmesou hindštiny, angličtiny a akéhosi turistického esperanta sa ma pokúša zastaviť bielovlasý deduško s turbanom.  Vyzerá tak rozprávkovo, až ma donúti postáť. Hovorí čosi o ušiach.

Pýta sa na krajinu.

Slovensko, hovorím.

Odkiaľsi spod šiat vyťahuje zápisník, chvíľu v ňom listuje a má to:

Bolo to super, neverili sme, koľko mazu vytiahol. Prečistí vám uši ako nikto. Vrelo odporúčame. Janka a Heňa, Zvolen.

Dostal ma, priznávam.

Zošitok si podnikateľ hneď aj odkladá a odniekiaľ z útrob vyťahuje pracovné náčinia. Mám pocit, že ak neutečiem, ohluchnem už pri pohľade na ne.

Utečiem, neohluchnem.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?