Holuby z medziposchodia

Autor: Radovan Potočár | 25.2.2014 o 16:40 | (upravené 3.3.2014 o 14:38) Karma článku: 5,25 | Prečítané:  443x

poviedka

 

Neprechádzajú sa, krúžia. Už hodinu kráčajú po kružnici so stredom zapichnutým medzi autobusmi. Psi na reťazi, točia sa, opisujú kruh, reťaz uviazaná na stanici. Čakajú.

Musia vyzerať ako rodič a dieťa: mladý otecko a dcérka, asi predškoláčka, prechádzka v meste; áno, určite vyzerajú presne takto. Irituje ho to. Deti nemá a ani mať nebude. Možno neskôr, po tridsiatke. Po štyridsiatke.

Oproti ním kráča starenka, po tridsiatke, po štyridsiatke, po všetkom. V duchu jej tipuje osemdesiat, možno viac, tisíc. Ak sa pri nich pristaví - je to presne ten typ starenky, ktorý sa pristavuje pri neznámych - a spýta, či je dievčatko jeho, povie, že nie, iba nie, nič viac. Odvrkne jej.

„Krásne dievčatko. Je vaše?"

Ale nespýtala sa. Prešla okolo a on nemusel/nemohol odvrknúť nič.

Pozerá na mobil (16:11), času dosť, zabáča so sesternicou na námestie, stihnú ešte jeden okruh a potom zahnú na autobusku. Sesternica. Malá je jeho sesternica, áno, vekový rozdiel, nenapadne to nikomu. Volá ho ujo.

„Nemohol by si? Len zobrať zo škôlky, do pol šiestej Editku postrážiť. V robote budem, nedá sa mi. Veľkú službu by si mi spravil."

Veľkú službu spravil tete už stokrát. Dnes sa ponúkol sám, malú potrebuje. Celé to s ňou bude jednoduchšie. Kontroluje čas: majú štyridsaťpäť minút. Natáliin autobus príde presne o piatej.

Kráčajú. Malá poskakuje pred ním, ujo za ňou, pozoruje ju. Ak neráta psy, už dlho nevidel nikoho takto sa tešiť: malá vyskakuje s rukami nad hlavou k nebu a chytá sneh do dlaní. Rýchlo sa topí.

Je odporná vleklá jeseň, polozima. Sneh padá zablatený už z neba a všetky dažde, hmly, snehy, dažďohmly a snehodažde sa zlievajú do jednej neurčitej polotekutej hmoty. Svet čľapká. Ujo a malá sú na námestí. Z počasia sa túto zimu stala univerzálna téma.

Hlúčik futbalistov: voda, boty, blato, zima, jebať.

Staršie ženy: oj, och, front, videla, videla.

Má pocit, akoby všetky vločky (kvapky?) padali iba na neho, na jeho hlavu, do jeho tváre a za jeho golier. Už je to jasné, ochorel. Cíti tlak za očami, má horúčku. Malá prechádza z výskania do smiechu. Prechladne mu, musia sa schovať. Dievčatko protestuje.

„Poďme tam ešte!" ukazuje k stĺpu.

„To je morový stĺp. Tam nejdeme."

Ťahá ju za ruku, už pôjdu. Pod týmto stĺpom prvýkrát pobozkal všetky svoje lásky. Aj prvú, aj druhú.

„Morový? Prečo morový? Tu je more?"

„Ideme, povedal som!"

„Prečo morový?"

„Nie more, ale mor. Mor bola choroba a veľa ľudí na tú chorobu zomrelo. Postavili ho na pamiatku."

Ak by šiel na vysokú, bol by historik. Nešiel, nebude. Občas číta.

„Prečo zomreli?"

„Ideme."

Kráčajú, dovysvetľoval, malá pochopí neskôr. Aj ten stĺp, aj ten mor, aj tie lásky.

Mobil: tridsať minút. Malá na mieste neobstojí, musí sa s ňou prechádzať po autobuske. Pod strechou neprší, ale deje sa všetko ostatné: autobusy odfrkujú zo všetkých strán, rušná hodina, pol piatej, zdá sa, že holuby z celého sveta sa zhromaždili tu, väčšina tesne pod strechou stanice, zvyšné na zemi, na lavičkách, v medzierkach medzi telami v bundách a kabátoch. Presne tak to vidí on, telá. Na stanici okrem seba a malej ľudí nerozlišuje, všetko ostatné sú telá obtierajúce sa jedno o druhé, čľapkajúce z autobusu do autobusu, zo stanice a do stanice.

Malá žiadnemu z tiel nevenuje pozornosť. Keď ju pustí, rozbehne sa za najbližším holubom. Mestské holuby sú drzé a lenivé. Na tlesknutie nereagujú, na dupnutie slabo poskočia, povznesú sa o meter ďalej, nevzlietnu. Nie je si istý, či tie, čo skáču po zemi, sú schopné dostať sa k tým pod strechou. Holuby nenávidí.

Začalo sa to nevinne.

„Holúbky vám isto nebudú vadiť," vravela domáca, keď mu ukazovala byt a jeho izbu.

Za oknom stáli holuby zoradené ako kvetináče, jeden vedľa druhého, a chystali sa na spánok. Ukázala na ne. Zopár ich má byť aj na povale.

„V pohode."

Znenávidel ich ešte v prvý večer. Otvoril okno, zapáli si, holuby sa rozpŕchli do strán, takmer ho porazilo, cigareta mu vypadla rovno do trusu, ponorila sa doň, nadýchol sa ho a kýchol, druhú si musel požičať a kým ju dofajčil, z trusu ho niekoľkokrát naplo. Odvtedy chodil fajčiť na ulicu.

Žiadna idylka, nijaké hrkú hrkú ani ťukanie na okno, nijaká príležitostná pošta.

„Sú to potkany s krídlami. Nechytaj ich," hovorievala mu mama.

„Sú to potkany s krídlami. Nechytaj ich," hovorí malej na stanici.

Holúbky. Z celého bytu je na nenávidenie holubov sám. Býva s mužmi. Sú to muži bez práce a žien, cez deň chodia do škôl, večer pijú pivo a rozprávajú sa o športe, posledne o počasí: voda, boty, blato, zima, jebať. Holuby nikoho z nich nezaujímajú, je sám. S holubmi sa budí, s holubmi zaspáva. Medzičas vypĺňa čakaním. Každé ráno vstáva s pocitom, že na niečo čaká, čosi má prísť a jeho úlohou je to vystriehnuť. Škola - pivo neexistuje. Vyčkáva.

Posledné týždne nepracuje, niečo si hľadá, ale nejde to. Hneď po strednej začal v bare a riadil odtiaľ celé mesto, fotil sa s ľuďmi na fanstránku podniku a zarábal, odsťahoval sa od otca na sídlisku do bytu v centre, kde mu holúbky isto nebudú vadiť. Jeho spolužiaci odišli do väčších bytov a do väčších miest, do škôl, a vždy, keď prišli domov, nalieval im nad čiarku a fotil sa aj s nimi.

Už nechodia. Pracuje na úrade, polovičný úväzok, polopráca: pracuje, nezarába. Kým si nič lepšie nenájde, žije z podnikania. Aj to sa začalo nevinne.

Volá sa Vojto, Imro alebo Vasiľ. Jeho menom si nikdy nie je istý, nemá Facebook. Možno preto, že sa za svoje meno hanbí, ktovie. Je to meno, ktoré neexistuje už niekoľko generácii. Pravdepodobne Vasiľ. Spoznali sa, keď mali sedemnásť, Asivasiľ chodil s Natáliou, on s nikým.

„Nebudem na iných robiť, nie som kokot. Podnikám," vravel Asivasiľ a otváral zips na lesklej, draho vyzerajúcej, takmer koženej taške.

Na stôl vyložil asi milión okuliarov (Ray-Ban), parfémov (Coco Chanel, Versace) a niekoľko fliaš vodky (azbuka).

„Užhorod," vysvetlil.

Neskôr sa k Asivasiľovmu podnikaniu pridal: Asivasiľ to otočí raz za týždeň, prinesie plné auto a tovar rozdelí medzi ľuďmi v sieti. Patrí do nej. Píše inzeráty a Asivasiľov tovar roznáša po meste, časť posiela zásielkami. Vynáša to, ale má strach. Nepozná zákony. Pre Asivasiľa je všetko v pohode, supiš, popiči a kapišto? supišto!, ale on si nikdy nie je istý. Bojí sa.

„Kľud, prosím ťa," dvíhal Asivasiľ ruky nad hlavu ako kňaz, ktorý požehnáva,                          "všetko je v pohode. Nič zlé nerobíš. Legálne je to."

Nepomáhalo.

„Nebuď taký rozklepaný, kapišto? Supišto! Musíš nájsť vnútornú rovnováhu, kľud troška."

Asivasiľ vraví, že sa venuje východnej kultúre: pozná niekoľko druhov sushi, vie, že v hinduizme majú viacero bohov a v Indii uctievajú kravy. Aj s vlastnosťami. V  mobile má aplikáciu na čínske/japonské/kórejské príslovia, ďalšiu na čínske/japonské/kórejské horoskopy.

„Ty si aké znamenie? Podľa tohto, čínskeho."

„Čo ja viem?"

Asivasiľ sa ho pýta na dátum narodenia, odpovedá mu, Asivasiľ ťuká do mobilu, krúti hlavou a smeje sa.

„Tak to si vychytal, ti poviem. To máš tak medzi-medzi, neviem, čo si. Buď opica alebo koza. Skôr koza, posledný deň kozy. Prečítam ti. Koza nie je spokojná so svojím osudom," číta, „a svojou náladovosťou znepríjemňuje život iným. Je náročná a bezohľadná a nie je si toho vôbec vedomá. Je nesamostatná.  A tá opica je hneď za tým, prečítam. Opica je najnevyspytateľnejším zo všetkých znamení. Jej vzťahy k ostatným sú nestále a labilné. Opica vystupuje spoločensky, no často ide len o jej taktiku."

Irituje ho na ňom všetko. Asivasiľ bol v minulom živote jednoznačne holub. Sedával na okne a smrdel. Do podnikania s ním sa pustil len preto, že chodil s Natáliou. Asivasiľ vraví, že je s ňou za dobre a sú v kontakte. Keď o nej Asivasiľ rozpráva, počúva ho a mlčí, neprikyvuje, nepýta sa. Keď o nej dohovorí, v duchu si každú vetu prehráva dvakrát.

„Sme si písali."

Podáva mu škatuľu s peňaženkami a cigaretami a on si ju ukladá do auta.

„Teraz má v piatok dojsť, tým o piatej busom."

Ďalšiu.

„Keby som bol tu, idem po ňu."

Ďalšiu.

„Nevideli sme sa, ani neviem."

Ďalšiu.

„Však tam je stále. Nechodí domov."

Ďalšiu.

„Piča je to. "

Tento záver trval Asivasiľovi presne päť škatúľ. Neskôr vraví, že ju nevidel od leta.

Odkedy videl Natáliu naposledy on, prešlo presne päť rokov. Počíta, sedí to: päť. Takéto veci by mali vravieť iba starí ľudia, po štyridsiatke, po všetkom. Jemu to znie čudne. Päť rokov je len o niečo menej ako nekonečno.

Pred piatimi rokmi sedeli v čajovni a plánovali triedne tablo, smiali sa na tom, zabávali sa na každom návrhu a nakoniec nevybrali ani jeden, predsedníčka triedy a jej bratranec, bratranec z druhého kolena, tak mu to zakaždým opakovala, bratranec z druhého kolena.

„A vlastne skôr ako brat," dodávala za tým.

Presne v tom momente sa rozhodol, krátko po "skôr ako brat" sa naklonil k nej a chytil ju za stehno, pamätá si to celkom presne, naklonil sa ešte viac a zahryzol si do pery, pozerali si do očí a veľmi chcel povedať niečo pekné, ďalej si hrýzol do pery a ďalej sa nakláňal, nakoniec sa odtiahla a povedala nech nerobí hlúposti.

„NEROB HLÚPOSTI."

Povedala to presne takto, veľkými písmenami. Pamätá si to dokonale, päť rokov je len o niečo viac ako včera. Keď na to myslí, hryzie si do pery. Sami dvaja sa odvtedy neocitli.

O čosi neskôr sa narodila ich spoločná sesternica, možno druhokolenná, nie je si celkom istý, v druhokolennosti nikdy nemal jasno. Jeho malá, jej Editka. V pôrodnici sa s Natáliou videl naposledy. Keď zmaturovali, odišiel zo sídliska a ona z mesta. Odfotiť sa do jeho baru neprišla.

Kým nalieval nad čiarky, pod morovým stĺpom pobozkal dve náhody. Možno tam mal vtedy zobrať ju, chytiť ju za ruku a ťahať z čajovne a nakloniť sa k nej na námestí a neušla by. Uvažuje, že ak by žil odznova, pobozkal by pod stĺpom len ju. Odznova nežije, stojí na autobuske a čaká. Pätnásť minút.

 

Natália vyskúšala na svojom sedadle už každú polohu, v autobuse sedí od obeda. Pozerá na mobil (ešte pätnásť minút), zomiera. Otvára časopis. Preletí Päť mýtov o sexe, ktoré musíte poznať a hneď na to Moju nočnú moru.

Desať minút.

Nudí sa, niečo zje. Z kabelky vyťahuje keksík: oblátkové rezy s arašidovou náplňou Natália. Na svoje potraviny si doma píšu mená. Poriadok, spravodlivosť. Natália býva  s troma ženami. Každá do domácnosti vymyslela niekoľko pravidiel. Na písaní mien sa zhodli. Ak si niektorá potravinu zabudne označiť fixkou, má smolu, spočíta sa jej objem a vydelí štyrmi. Ujde sa každému. Komunizmus.

Nezhodli sa na fixke. Jej cenu vydeliť štyrmi nemôžu, Natália toho zje najviac, má najviac potravín  a okrem toho aj najdlhšie meno. Takto to videli všetky, Mia, Id aj Lia.

Natália si začína omotávať šál, hrubý, vlnený, vonku bude isto zima, aj keď je pekne a sneží. Posledné kilometre je čoraz belšie, autobus stúpa, belšie a belšie, Natália má chuť vystúpiť už tu: cukrová krajina. Vystúpi von a pocukrovaný svet rozkrája na kocky a poukladá na tácku a všetko to zje, ku koláčikom si rozloží lístočky, Natália, Natália, Natália, Natália, Natália, Natália.

Odoláva, ďalej sa venuje šálu, omotáva. Musí vyzerať. S Vaskom sa stretnú až večer, po siedmej, po ôsmej, dohodli sa tak, lebo vraj niečo má, prácu, nemôže, ale ako ho pozná, možno na ňu čosi skúša, vymýšľa si, možno po ňu príde už na autobus, prekvapí ju. Mohlo by to byť takto: vystúpi a Vasiľ bude tam, na konci autobusky, bude ju pozorovať, ako sa morduje s kufrom, až kým si ho nevšimne aj ona, potom jej ho vezme a naloží do auta, to by bol celý on, áno bude to takto. Povedia si, že sa vôbec nezmenili a vyzerajú skvele. Pozve ju na kávu, nie, na večeru, domov ju zloží neskôr, teší sa, že ju vidí, nevideli sa milión rokov a musia si povedať milión vecí. Ona prikývne a pôjdu. Celý čas bude vtipný. Mohol by voňať. Potom jej ponúkne, že ju zavezie domov a kufor jej vynesie. Bude skorý večer, nie veľmi chladno, ale bude tma. Mohlo by snežiť. Pobozká ju, povie jej niečo pekné, neskôr si určite napíšu, papa, maj sa. Mohlo by to byť takto.

 

Mohlo by to byť takto: keď príde autobus, budú stáť na Natáliinom nástupišti a malá ho bude poslušne držať za ruku. Natália vyjde von, všimne si ich, zostane zaskočená: čo tu robíte? ako si vedel? prečo máš Editku? a on duchaplne zareaguje: premyslí si odpovede. Malej dá niekoľko pús, jeho objíme a malá jej možno vyskočí okolo krku, ďalšie pusy, pozitívne emócie, vynikajúco. Povedia si, že vyzerajú skvelo. Pravdepodobne bude mať tašku, pomôže jej.  Ďalšie plus. Navrhne, nech spolu zanesú malú domov, o pol šiestej doma, je to len kúsok a potom odprevadí domov Natáliu. Ak bude chcieť, niekam zájdu, určite nie na čaj, možno na kávu. Kým vyjdú von, mohlo by prestať snežiť. Pôjdu peši, ideálne po námestí, a pri morovom stĺpe povie niečo pekné: aj to si premyslí. Snežiť by naozaj nemuselo. Mohlo by to byť takto.

Sneží ďalej. Za očami ho tlačí čoraz silnejšie, má horúčku, ochorel. Nové autobusy prinášajú pod strechu nový sneh a nové telá. Zostava holubov sa nemení. Malá poskakuje medzi telami a lavičkami, behá za holubmi a tie nechápu, čo sa robí, lenivo ustupujú do strán, malá skacká len za jedným z nich, áno, vybrala si len jedného, zdá sa, že ostatné to vôbec nechápu a kolegu nebránia, prenasledovaný holub je čierny, tak čierny, ako len holub môže byť, možno o niečo černejší, je iný ako všetky ostatné a tie nerobia pre jeho záchranu nič, uhýbajú sa do strán, tvária sa, akoby v čľapkanici práve objavili zrno.

„Prestaň už! Sem poď," ťahá ju za ruku.

„Tohto chcem chytiť."

„Nerob hanbu pred ľuďmi," myslí na telá medzi autobusmi.

„Tohto chcem chytiť!"

Drží ju okolo pása, lov sa končí a malá poťahuje nosom.

„Ale on je zlý."

Tíši ju. Napráva jej čiapku a utiera takmer neviditeľnú kvapku pod nosom. Majú minútu, možno menej, a malá musí vyzerať veselo.

Nepomáha to. Dievča sa zlostí a neskôr mu to skúša celé vysvetliť.

„Čierne," ráčkuje, „všetky čierne sú zlé. Robia ostatným zle. Biele sú dobré."

„Ale veď skoro všetky sú sivé," nepovedal.

Pozornosť malej potrebuje odviesť. Malá prstom ukazuje na čierneho holuba, jedno oko priviera a v druhom má jasno: neukazuje, mieri.

„Editka!" skúša to menom.

Nepomáha.

 

„Nič nepomáha," vraví suseda zakaždým, keď sa jej podarí zastaviť ho na chodbe, „metlou som naňho šla/ jed som dala na okno/ domovníkovi som vravela/ neviem, čo s ním/ drôt tam naťahať!/ no čo robiť?" pokračuje podľa nálady a ukazuje na čierneho holuba za oknom na medziposchodí.

Inokedy: zastaví ho, len čo vyjde na chodbu so smeťami, isto ho vyzerala cez priezor a čakala s časopisom v ruke. Číta.

„Prítomnosť vírusov a baktérii potvrdilo u holubov viacero štúdii. Mnohé z prenášaných bacilov sú klasifikované ako patogény, čo znamená, že dokážu vyvolať vznik ochorenia aj u človeka. Viac ako polovica testovaných holubov je nositeľom baktérie, ktorá môže vyvolávať horúčky a u niekoľkých testovaných jedincov bola potvrdená i prítomnosť vírusu spôsobujúceho závažné ochorenie mozgu."

Minule: „Každý deň okolo chodím a každý deň tam sedí. Isto je chorý, zdochne nám tu. Včera som metlou skúšala troška. Asi kým nebude vo vchode epidémia, nikto to nebude riešiť. Vy ste mladí muži a vás sa to tiež týka a mali by ste..."

Skáče jej do reči. Vraví, že na jeho okne prespáva celý kŕdeľ, keď spí, ma ich meter od hlavy, jeden čierny holub na medziposchodí ho nezaujíma, nikomu neublíži. Suseda sa tvári hlboko urazene. V budúcnosti bude stáť pri každej príležitosti za priezorom, ale s časopisom a okuliarmi na chodbu už nevyjde.

Čierneho holuba si začal všímať až vtedy, po susede, po metle, po časopise. Za oknom ho videl zakaždým, keď odchádzal ráno do práce a na rovnakom mieste ho vídal poobede. Chvíľami sa zdalo, že holub sa nehýbe. Ak by nesedel v truse, bolo by isté, že nežerie. S iným holubom ho na okne nikdy nevidel.

Keď pristihol susedu, ako holubovi búcha na okno, definitívne si ho obľúbil. Suseda dobúchala a holub priletel naspäť.

Po niekoľkých dňoch sa rozhodol, že čierny holub nepatrí k svojej rase. Otvoril okno, zaklopaním holuba odohnal a pustil sa do toho: poutiera trus, okno vyčistí a  vezme susede zámienku. Kým stihol namočiť handru vo vedre, vyletela spoza dverí (Vravela som vám! Som zvedavá, kedy sa nakazíte. Sú to potkany s krídlami!) a vrátila sa za priezor.

 

„Sú to potkany s krídlami. Nechytaj ich," hovorí malej na nástupišti.

Malá mlčí a predstavuje si potkany s krídlami. Zdá sa, že bojuje so smiechom, ale ďalej chce vyzerať urazene. Vyhral. Drží ju za ruku a čakajú spolu na okraji stanice. Rozmyslel si to, počkajú tu, naboku. Mobil: 17:02. Čakajú.

Natáliin autobus zastavuje pri nástupišti, šofér otvára trup, z ľavej strany, z pravej strany, autobus roztvára krídla, holub. Telá si z jeho trupu vyberajú batožinu, holub chrčí, šofér nevypol motor, o chvíľu pokračuje. Natáliu vidno pod pravým krídlom, s kufrom jej pomáha šofér, pilot, usmieva sa na ňu, ale ona mu pozornosť nevenuje, rozhliada sa po nástupišti, vľavo, vpravo, no vo výhľade jej prekáža obrí holub obklopený telami, kráča predeň a rozhliada sa do ďalších strán.

Otáča sa. Pomalým krokom mieri k trolejbusom.

Chce ísť za ňou, spraví krok v pred, ale vzápätí si to rozmyslí, vráti sa. Nové telá už ukladajú svoje tašky pod jeho krídla holuba a ten sa čoskoro  určite pohne, rozchrčí sa a vyrazí, jeho a malú má ako na dlani, sú presne pred ním, presne v ceste, nie, tu nemôžu ostať, musia sa pohnúť, musia ísť.

Natália nastupuje do trolejbusu a on s malou pomaly kráčajú zo stanice, pekne, pomaličky, nechce na seba strhnúť pozornosť, postupne zrýchľujú, Natálii už nevenuje nijakú pozornosť, nemajú veľa času, malá nestačí, musí bežať, spomaľuje ho, ale beh sa jej páči, smeje sa, po chvíľke prestáva vládať aj on, je mu zle, horúčka. Zastane a chvíľu sa obzerá: nič, ušli mu.

Pokračujú. Cez park smerujú k Natáliinmu činžiaku, malá po ceste vykrikuje potkan s krídlami! na každého vtáka, ktorého stretnú a neskutočne sa na tom zabáva, utišuje ju, tichšie, tichšie, ešte stále si nie je istý, obzerá sa: holub nikde. Je dobre. Kým dokráčajú k činžiaku, viackrát sa neobzrie.

Natáliini rodičia majú byt na prvom. V jej izbe aj v obývačke je zatiaľ tma. Hlbšie v byte sa svieti. Je doma, predbehla ich. Keď sa v jej izbe rozsvieti, uvidia ju. Zostanú na blízku. Neprechádzajú sa, krúžia.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?