Checkpoint Charlie, Berlín
McDonald's Am Checkpoint Charlie 400m. Tristo metrov, dvesto. Približujeme sa. Sto metrov. Tabule McDonaldu odrátavajú vzdialenosť k bývalému checkpointu americkej časti Berlína. Päťdesiatmetrov. Fastfood stojí kúsok od stanovišťa. Tesne pred vstupom je už jasne cítiť McDonaldovu vôňu (povedzme, že vôňu hranoliek, no vôňa hranoliek to nie je, ale viete, čo myslím, chápeme sa). Checkpoint Charlie. Vstupujeme do americkej zóny Berlína.
Fasfood je na ulici zacviknutý medzi suvenírmi. V suvenírových obchodíkoch/hypermarketoch dostať všetko od obrazu bozkávajúcich sa komunistov v nadživotnej veľkosti až po kamienky v rozmeroch dvadsaťcentovky: certifikované úlomky berlínskeho múru. Odlomené aj zabalené boli certifikovaným odborníkom. Čiarový kód a cenu si nepozerám.
Vzduchotesne zabalený kúsok betónu (certifikovaného) je isto fajn, ale vraciam sa na ulicu. Na ostrovčeku medzi autami sa dve Japonky tlačia pri bielom drevenom domčeku. Ak som to správne pochopil, Checkpoint Charlie je táto búdka. Obchádzam ju. Ceduľa Checkpoint Charlie, správne som pochopil. Pod ceduľou stoja muži v uniformách s americkými vlajkami. Každý z mužov je opásaný peňaženkou vo veľkosti menšieho ruksaku. Čakajú. Beloch si kráti čas kopkaním do guľometného hniezda z vriec s pieskom.
Prichádza dvojica zákazníkov a nuda sa končí. Keď zaplatia, dievča podáva jednému z mužov mobil a postaví sa medzi vojakov. Dvojica salutuje. Vojaci salutujú. Dvojica zdvihne palec. Vojaci zdvihnú palec. Všetko v cene.
Kým prejdem celou ulicou, niekoľkí muži ma oslovia, hello, my friend, a ukážu na svoj tovar, no ja sa nepristavím ani pri jednom z nových arabských priateľov. S úlomkami múru (necertifikovanými!) nemajú šancu a na matriošky ma tiež nedostanú. Zľahka nalomený som až pri plynových maskách.
Altmarkt, Brémy
Na námestí v Brémach sa neviem rozhodnúť, či mám každú z budov odfotiť jednotlivo alebo urobím panorámu. Oboje. Do fotenia sa najprv púšťam s japonským nasadením a až keď prídem do polovice, námestie mi začne pripadať ako gýč. Neskôr aj väčšina Brém.
Prší. V uličke za Altmarktom vojdeme do prvej sympatickej krčmy (kaviarne?) a posadáme. Vekový priemer naším príchodom klesol o dvadsať rokov, ale to zisťujeme, až keď máme objednané a rozhliadame sa. Skupina dôchodcov pri stole pozdĺž celej miestnosti oslavuje narodeniny. Dôchodkyne pri vedľajšom stole sedia pri kávičkách a Käsetorte. Každú z nich si tajne predstavujem, ako o tomto čase pozerá v zástere na oráčinu a nadáva, že najbližšie dni sa kvôli dažďu nebude dať okopávať. Túto myšlienku vytláčam. Nemecko.
Keď sa s táckou a šiestimi pivami objaví staručká pani čašníčka, mám chuť vyskočiť a pomôcť jej, to je dobré, ja to vezmem, páči sa, sadnite si. Zvláda to. Ak by nás v tomto momente ponúkla koláčmi, uverili by sme, že ich upiekla. A chutili by.
Posedíme, vypijeme, ale celé je to dosť čudné. Podľa demografických prognóz však práve sedíme v krčme so štatisticky veľmi pravdepodobným zložením. Aj túto myšlienku vytláčam. Nemecko.
Jesť odchádzame k demografickej nádeji. Döner u Turkov vyjde na tri eurá a to je presne o tridsať centov menej, než sme platili za pivo. Turci vedia, ako ísť na to. Döner kebab je v Nemecku ich najúspešnejší integračný projekt a PR aktivita v jednom. Mimo amerických zón nemajú McDonaldy a Burger Kingovia šancu. Turci na tom celom navyše ešte aj slušne zarobia. Podľa toho čo som sa dozvedel, tá celá mäsová vec krútiaca sa na tyči, tá celá niekoľkokilová vec, totiž vyjde predajcu-döneristu na pätnásť eur. Hovädzia sviečkovica to s najväčšou pravdepodobnosťou nebude.
Beriem do ruky svoj döner a snažím sa na tento poznatok nemyslieť. Časom sa mi snáď podarí vytesniť aj túto informáciu.
Sexshop, Hamburg
Do štvrte St. Pauli prichádzame neskoro večer. O chvíľu vysvitne, že prichádzame skoro večer. Večer sa v St. Pauli začína po polnoci. Niektoré z klubov si to neskôr kompenzujú a v silnejších dňoch sa ťahá až do obeda. Dieru do ďalšieho večera potom zapĺňajú kaviarničky s celodennými (naozaj celodennými) raňajkami. Okrem toho tu ešte existuje diskotéka, ktorá otvára o ôsmej ráno a končí večer. Diery na trhu neexistujú.
Koniec katalógu Nočný život Hamburgu.
Aby sa St. Pauli točilo dvadsať štyri hodín, na každom rohu v noci stojí černoch. "Alles klar? Všetko jasné?" spýta sa, keď prejdete okolo a vy mu na to nesmiete odpovedať nič. Ak odpoviete, vysvetlí si to po svojom. Určitá odpoveď znamená extázu, iná odpoveď iné. Nech odpoviete čokoľvek, vaša odpoveď bude každopádne znamenať niečo. Tento poznatok nám odovzdáva náš dočasný couchsurfingový kamoš Hugo. Hugo je portugalský Hamburčan, ale oveľa viac než Hamburčan je portugalský.
Poznámka pod čiarou: v St. Pauli tvoria štvrtinu obyvateľov imigranti. Neslušne vychovaní a nezaregistrovaní imigranti v oficiálnej štatistike zahrnutí nie sú. Alles klar?
Hugo nás vedie po ulici, na ktorej by bez barov a diskoték bola pravdepodobne lúka. Okrem toho je každý tretí dom natretý naružovo a do jedného zo sexshopov práve mierime. Hugov nápad. Najväčší sexshop v Hamburgu. Hugo vraví, že ľudí z východnej Európy to bude zaujímať. Bude.
Po piatich minútach mi začína byť jasné, že v ponuke majú všetko, čo si dokážem predstaviť. Okrem toho aj všetko ostatné. Medzi tovarom nechýbajú ani plynové masky (déjà vu Berlín) či približne meter a pol dlhé bambusové tyče.
Plynové masky boli smiešne. K bambusovým tyčiam sa vyjadriť neviem. Fotka v tomto prípade, pochopiteľne, chýba.
