reklama

Bod nehybnosti

poviedka

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Jedna cigareta skracuje život v priemere o jedenásť minút. Nápis na škatuľke preložil správne, jedenásť minút. Tomášovi by sa jedenásť minút momentálne celkom hodilo. Ak by to bolo možné, svoj život by skrátil presne teraz.

Jedenásť. Dvadsaťdva.

Na káve so Stellou sa mení na tuhého fajčiara. Moderuje tu svoj prvý rozchod. Rozišlo sa s ním už niekoľko žien, ale moderovanie rozchodu bolo vždy na nich. Nie som pre teba tá pravá. Nezaslúžim si ťa.

Stella v tomto momente ešte nič netuší a odkedy si oproti nej sadol, prestáva si byť rozchodom istý aj on. Fajčí tretiu: tridsaťtri. Tomáš má pocit, že fajčenie v skutočnosti nič neskracuje, celé je to podvrh a každá cigareta čas iba predlžuje. Skúša to ďalej. Štyridsaťštyri. Stella chlipká svoje latte a čaká. Čaká. Čaká.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Správu jej napísal hneď, ako obaja skončili v práci. Musíme sa stretnúť bolo príliš naliehavé, potrebujem ťa vidieť bolo ešte horšie a musím sa s tebou porozprávať bola úplná katastrofa. V angličtine to neznelo o nič lepšie, napísal jej tam teda úplnú katastrofu, musím sa s tebou porozprávať, čas a miesto. 

Sedia v kaviarni pri rieke, Tomáš fajčí (päťdesiatpäť) a Stella čaká. Zdá sa mu, že rieka sa dočasne zmenila na jazero, nehýbe sa, vyčkáva. Vzduch na terase dosiahol bod dokonalej nehybnosti. Príde búrka. Rozprávajú sa o počasí.

Aha, tam, tam v diaľke už prší, ukazuje jej. Váu, naozaj. Nech by sa udialo čokoľvek, Stella by začala vetu s váu za každých okolností. Tomáš tuší, že mu z toho začína šibať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Objednáva si víno a ide na to. Šesťdesiatšesť. 

Trochu som rozmýšľal nad naším vzťahom, hovorí jej, ale nepozerá na ňu. Stella prestala sŕkať kávu a jemu je jasné, že v tejto chvíli má pootvorené ústa a vypliešťa naňho oči. Vypleštené teraz vyzerajú takmer európsky. Ak by jej povedal, že sa s ňou rozchádza kvôli Erikovi, pravdepodobne by jej vypadli.

Myslím, že všetko celkom nefunguje tak, ako má, pokračuje v eufemizmoch a pohľadom prechádza po rieke. Začína fúkať. Stromy nasadené popri vode Tomášovi opatrne prikyvujú. 

Kým sa rozprší, povie jej, že pre ňu nie je ten pravý, nezaslúži si ju a veľa podobných vecí, ktoré má v sebe naukladané jednu vedľa druhej. Teraz ich prekladá do angličtiny a pridáva vlastné.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nie som pre teba dosť dobrý. Buďme kamaráti.

Tomášovi je zle od žalúdka. Takéto veci by s vínom miešať nemusel. Buďme kamaráti.

Sedemdesiatsedem.

Pozerá na ňu. Všetko sedí: ústa, oči. Ak v tejto chvíli Stella povie váu, Tomáš sa neovládne a udrie do stola. Jeho aziatka váu nevraví, nevraví nič, sedí pred ním poslušne a odovzdane, nepípne, na nič sa nespýta a nič nespraví. Je mu jasné, že kým nepovie, aby išli, tak Stella neodíde, a kým nepovie, že zaplatia, Stella posledný hlt svojho latté nedopije. V ich krátkom vzťahu to bolo presne takto: Tomáš vyberal jedlá, večerný program aj polohy. Vyberal, rozhodoval, navrhoval, vymýšľal, stanovoval, inicioval, určoval. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Chvíľu obaja mlčia. Tomáš má pocit, že počas tejto minúty sa medzi nimi všetko bez slova vyjasňuje. Mlčky si svoj rozchod vysvetlia a môžu ísť.

Začína pršať. Tomáš vraví, že zaplatí a pôjdu. Kým platí pri bare, Stella odchádza. Prvé kvapky na vode mu pripadajú ako tichučký potlesk.

*****

Tomáš, občas Thomas, prišiel do veľkého európskeho mesta pred dvoma mesiacmi. Svetu to povedal takto: odchádzam žiť do veľkého európskeho mesta, niekam, neviem, niečo si nájdem, majte sa, zbohom. S dôrazom na zbohom.

Zbohom, povedala mu na to sestra. S ešte väčším dôrazom. Väčšina sveta Tomášov odchod prešla mlčaním. Jeho mama na rozlúčku mykla plecami. Smiešne pritom vyfúkla nosom.

Vo veľkom európskom meste Tomáš začína nový život. Z nových životov je Tomáš unavený, v posledných troch rokoch ich zažil asi tisíc a v duchu pripravoval ďalší milión.

Do životopisu si píše rybár, Nórsko, pomocný robotník, Írsko, skladník, Anglicko, zberač ovocia, Taliansko, čašník, Holandsko, strážnik, Dánsko. Názvy miest v životopise neuvádza. Svoje nové životy prežil v mestečkách s jednou hlavnou ulicou a jedným supermarketom, pár tisíc obyvateľmi a niekoľkými Poliakmi. Ak by to šlo, v životopise by vynechal aj povolania. Aj seba. Aj všetko.

So Stellou sa spoznal skôr, ako sa jeho najnovší život začal. Bol to Tomášov druhý deň vo veľkom európskom meste.

Yung Ping Chi, predstavila sa mu, ale povedala to tak rýchlo, že nemal šancu. Všetci jej hovoria Stella. Prečo, nepochopil. Stella, Stella, opakovala.

Na správnu výslovnosť jej čínskeho mena sa opýtal ešte niekoľkokrát, ale ukázalo sa, že pomalšie ho vysloviť naozaj nedokáže. Takže Stella.

Neskôr pochopil, že na svoje európske meno je neskutočne hrdá.

Thomas.

Kým sa ich predstavovanie skončilo, mal pocit, že ju zbalil.

Prácu v Stellinej reštaurácii nedostal. Nedostal ju ani v susednom bare a ani v žiadnom z obchodíkov na Stellinej ulici. Prvý týždeň nedostal asi sto prác. Kríza, hovorili mu, ľudia nenakupujú, ľudia nejedia, nepijú. Inokedy mu nepovedali nič, prácu nemajú.

Po týždni sa zamestnal v múzeu a od začiatku mu bolo jasné, že takto to uvedie aj do životopisu: zamestnaný v múzeu.

Obliekol sa do veľkých čiernych šiat, ťažko to nejako nazvať, hrubé, ťažké, čierne šaty, na hlavu dostal špicatú červenú čiapku, skôr kuklu s otvormi na oči, a na nohy čižmy. Do ruky sekeru. Takto sa postavil pred múzeum a začal svoju novú prácu. Múzeum mučiacich nástrojov.

Prosím, vstúpte! Zažite stredovekú Európu na vlastnej koži! Okúste svet, v ktorom tečie krv!

Podľa inštrukcii mal použiť slová zažiť, experience, krv, blood a vstúpte, come in v každej vete. Nedarilo sa mu to.

Kat sa sám so sebou dohodol, že svoj nový život nebude pokladať za nič výnimočne dobré, ale ani nijakú veľkú pohromu. Taký kompromis. Asi obyčajný život. Tomáš je obyčajný človek a toto je jeho obyčajný život, hotovo.

Hneď v prvý deň si zvykol aj na ľudí na ulici a pohľady. Nuansy. Tučnučký chlapec so zmrzlinou si ho premeriaval pohľadom, skupina školákov na neho zízala, starenka s barlou zazerala, mladý muž v maskáčoch sa nevedel vynadívať, dievčatko z kočíka na ňom šlo nechať oči, turista s fotoaparátom akože nenápadne hádzal pohľadom, chlapci v šiltovkách po ňom poškuľovali, skupinka Rusov čumela, okoloidúci smetiar z neho nespustil zrak, dievča v čelenke gánilo a Stella spočiatku vypliešťala oči, váu. Jej vypleštené oči vyzerajú takmer európsky.

Do prvej výplaty žil na strave od Stelly. Pracovala v modernej reštaurácii, biela podlaha, zelený strop, priehľadné stoličky, a nosila mu samé moderné jedlá. Väčšinou v plastových škatuľkách, pomiešané a pomágané tak, ako ich niesla v taške. Obedové hmoty. Najradšej zo všetkého mal jedlo, ktoré vyzeralo ako šošovica s mäsom, ale chutilo celkom inak. Niečo medzi gaštanovým pyré a údeninou. Na zloženie tohto jedla sa jej nikdy neopýtal.

Stelly sa nikdy neopýtal ani na veľa ďalších vecí.

Ako si sa ocitla v tomto meste? Máš rodinu? Kamarátov?

Fungovali mimovoľne, automaticky. Čím menej sa poznali, tým menej sa spoznávali a od prvého dňa ich vzťahu (vzťahu?) na Tomáša začínalo doliehať, že Stella sa na neho z akéhosi dôvodu celkom upla, bez otázok, bez odpovedí.

Postupne jeho nový vzťah lajklo na Facebooku viac než päťdesiat ľudí. Tomáš and Stella are in a relationship.

Celkom na začiatku mal Tomáš v hlave nahromadené asi toto: nový život s novou ženou, frajerka z veľkého mesta, k tomu pravidelný sex a jedlá zdarma, keď bude treba, budú tu jeden pre druhého, pomôžu si.

Nepomohli si.

Yung-Ting-Chin, Yu-Ping-Chi, Yung-Pin-Chi. Ani v tomto nikdy nemal jasno.

*****

Z rozchodu sa Stella spamätáva oveľa rýchlejšie, ako by si Tomáš želal. Vídava ju na ulici Múzea mučiacich nástrojov, ale Číňanka kata nevidí, múzeum obchádza, stredoveká Európa ju nezaujíma. V ruke zakaždým drží svoj maličký luxusný život, latte v papierovom poháriku, a červenej kukle nevenuje nijakú pozornosť.

Kým sa dá Stella dokopy so Slavom, prejde šialene málo času. 

Tomášova jediná Číňanka, Tomášov jediný Slovák. Pár.

Slavo and Stella are in a relationship.

Tomáš a Slavo sú susedia, akoby susedia. Slovák býva v izbičke presne pod Tomášom. Posteľ, skriňa, stolík so stoličkou a miniatúrna chladnička, ich izby sa líšia iba usporiadaním nábytku a farbou stien. Vymaľované sú podľa vkusu predošlých nájomníkov.

Tomáš, Slavo a Stella. Tomášov svet sa scvrkáva na minimum postáv a veľké európske mesto na niekoľko štvorcových metrov. Ako sa tí dvaja zoznámili, ostáva záhadou, ktorá Tomáša nezaujíma. 

Keď Slava stretne v chodbičke nájomného domu, bavia sa o hlúpostiach. Nikde inde ako na uzučkom schodisku ich domu Slováka nestretol.

Táto malá, hovorí Slavo, keď sa akýmsi zázrakom dostal v rozhovore ku Stelle, to ti je žena. To ti trtká jak ďábel, prisahám. Jak ďábel trtká.

Trtkať. To slovo je umelé, neexistuje. Tomáš si nepamätá, že by ho niekedy počul vyslovené nahlas a až doposiaľ bol presvedčený, že v slovnej zásobe ho môžu mať jedine bruchatí päťdesiatnici s fúzami, ktorí si nezatrtkali už niekoľko rokov. Odpornejšie slovo Tomáš nepozná. Ak jej to prekladá ako fuck, znie to o čosi lepšie.

Presne taká je, pokračuje Slavo, jak má byť. Nepičuje, nevymýšľa, taká normálna ženská, jakých dnes neni veľa, vieš?

Tomáš nevie, ale prikyvuje mu, lebo cíti, že takto to skráti. Či mu toto všetko Slavo oznamuje naschvál, netuší. 

V najvypätejších momentoch prebieha vzťah Stelly a Slava takto:

Tomáš sedí vo svojej izbe. Buď je na počítači alebo číta alebo len tak sedí. Je ticho. Na scénu vstupuje Stella. V istej chvíli sa stena medzi izbami Slovákov začína meniť na sadrokarton. Neskôr dosahuje hrúbku papiera. Nádychy, výdychy. Nárazy postele o stenu. Tlmený potlesk. Potlesk zrýchľuje. Zo Slavovej izby k nemu dolieha každý zvuk, aký existuje. Tomáš šalie rýchlosťou zvuku. 

Je mu to jedno. Je mu to jedno. Je mu to jedno.

Vyťahuje cigaretu a chce si zapáliť, otvára okno, pripaľuje si, ale nejde mu to, chveje sa, nedokáže to, nerozumie si, cíti slabučkú erekciu, naozaj si nerozumie, nádychy, výdychy, mieri k chladničke, skôr k baru ako k chladničke, a berie do ruky rum, upokojuje sa, pregĺga, nerozumie si, naozaj nie.

Zdá sa mu, že tento dom sa o chvíľu zrúti v otrasoch. Ak by nastal koniec sveta práve teraz, Tomáša by to vôbec neprekvapilo.

 *****

Tomáš, občas Thomas, sa do izby nasťahoval na začiatku svojho nového života. Izbu mu ukázal majiteľ domu Erik.

Erik.

Thomas.

Zoznámili sa celkom normálne. Nijaké čínske mená, nijaké prezývky.

Tomášov prvý dojem: vysoký štíhly muž. Pri prehliadke izby sa mu zdalo, že takmer dvojmetrový chlap sa musel vo väčšine chodbičiek domu buď hrbiť alebo krčiť v ramenách. Keď majiteľ domu zmizol a Tomáš sa nasťahoval do izby, Erikova vôňa zostala ešte niekoľko dní zakliesnená na schodisku medzi izbami. 

Erik sa vrátil skôr, ako stihla vyprchať. Stretli sa na schodoch. Tomáš bol teraz presne na úrovni jeho ryšavej hlavy.

Práve som dokončil rekonštrukciu vo vlastnom byte, hovorí Erik Thomasovi, a mám tam pár veľkých skríň. Ozrutné sú, nevládzem s nimi. Pomôžete mi s tým? Bola by to len chvíľa. Nemáte dnes večer voľno? Večeru vám viem ponúknuť. Ale nechcem obťažovať.

Táto ponuka prišla v čase, kedy Tomáša živili Stelline obedové hmoty. Na sekundu sa zháčil, tváril sa, že premýšľa, či náhodou niečo nemá, ale nie, nemá nič, je voľný, príde.

Stelle v ten večer napísal pravdu, pomáha majiteľovi domu s jeho nábytkom, večer sa asi neuvidia, len ak by skončil skôr, ale zajtra určite, pá.

Od tohto momentu Stelle o Erikovi viac nenapíše ani nepovie.

Tomáš si predstavuje byt s vysokými stropmi a drevenými podlahami. Knižnica po celej dĺžke steny. Kozub. Predstavuje si aj jeho, obutý kráča po jemne vŕzgajúcej podlahe a ukazuje mu byt. Niekde v pozadí žena a pes, chrt. Nijaké deti. Celé sa to Tomášovi možno sníva.

Väčšina vecí sedí: stropy, podlahy, kozub. Manželku Erik nemá. So psami je uňho problém, má alergiu, ale Tomášova otázka udrela na správne miesto, psy miluje a ak by netrpel na alergiu, v jeho byte by žila svorka.

Erikov byt zaberá plochu desiatich Tomášových izbičiek. Dvadsiatich. Vyjdú po schodoch a v Erikovej spálni presúvajú dve asi tisíctonové drevené skrine z jednej strany na druhú. Maľovali mu. Jednu zo stien obkladali prírodným kameňom. Spoločne rozvinú koberec a podložia ho pod nožičky skríň, tie treba opäť nadvihnúť a Tomáš je kúsok pred kolapsom. Najťažšia vec, akú vo svojom novom živote dvíha, je sekera patriaca Múzeu mučiacich nástrojov.

Erik prihrieva večeru, ospravedlňuje sa, dnes nevarí, má od včera, celé dni rieši nových nájomníkov, prenajíma niekoľko domov. Losos v smotanovej omáčke s pečenou mrkvou a dusenými šampiňónmi. Mrkva vyzerá mŕtvo, hovorí, a biedna sa vidí aj Tomášovi, ale neprikyvuje, krúti hlavou. Slušnosť.

Erik ukladá zošúverené mrkvičky na panvicu, pridáva olej a tymian. Keď sa začína z hrncov s rybou a šampiňónmi pariť, ukladá jedlo na stôl.

Tomáš ho od stola pozoruje v takmer dokonalej nehybnosti, nedýcha. Má pomôcť? Nemá. Má otvoriť víno, niečo k rybe, a rozliať z neho do pohárov. Netuší, aké víno sa podáva k rybe, ale Erik navrhuje niekoľko názvov a zachraňuje ho. Tomáš znalecky vyberá.

Počas večere sa rozhodne, že vo svojom novom živote bude jedávať mrkvu upravenú pečením a smažením na oleji s tymianom oveľa častejšie ako doteraz. Mrkva vonia. Všetko vonia.

Odkiaľ to vlastne ste?

Zo Slovenska. 

Erik sa chvíľu mračí do taniera a Tomášovi je jasné, že si ho zaraďuje kamsi do Polskorumunskoalbánskobosny a plánuje sa ho spýtať buď na vojnu v bývalej Juhoslávii alebo život v Rusku. Alebo na niečo úplne iné.

Á, Slovensko, jasné, Bratislava. Ale ja mám pochodené hlavne hory. Bože, to bolo dávno. Malé Tatry, tak sa to volá? Tomáš ho neopravuje, nezvládne to.

Vysvitne, že Erik má oveľa viac rokov, ako si Tomáš myslel a ako by mu dokázal uveriť. Mal som päťdesiat, vraví. Keď začína hovoriť o sebe, prechádza do minulého času. Všetko v jeho živote sa stalo, udialo alebo skončilo, všetko ubehlo, prešlo, bolo. Erikov minulý čas je najsmutnejšia vec na svete.

Keď sa ďalší raz stretnú pri večeri, varia spoločne.

*****

Odkedy sa Tomáš rozišiel so Stellou, stretáva Slava v jednom kuse, na schodoch, v chodbičke, pred vchodom, dokonca na ulici, v supermarkete, je to začarované, a jeho slovenský sused sa s ním chce z nejakého nepochopiteľného dôvodu strašne kamošiť. Naposledy takto skončili pri pive, nedal sa odbiť, ale ako sa ukázalo, pivom aj skončili: ako sa máš, ja fajn, a ty, ujde to, a čo práca, v pohode, a u teba, veď vieš, dá sa.

Na Stellu sa Slava nespýtal a ten ju sám od seba nevytiahol. Naozaj sa chcel kamošiť. 

Pod vplyvom určitých okolností (nádychy, výdychy, tlmený potlesk) Tomáš občas na Stellu myslí, ale nerozumie si. Za tuhnúci penis sa zakaždým cíti tak trochu previnilo.

Keď sa mu to stane pri Erikovi, previnilo sa necíti, ale odchádza fajčiť, rozchodí to, je blázon, čistý blázon, sám seba naozaj nepochopí. 

S Erikom začali chodiť na malé výlety, najprv v meste. Výletíky. A možno ani to nie, mestské popoludnia. Miesta vyberá Erik. Tomáš svoje dni delí na čas v červenej kukle a na čas bez nej, parky, galérie. Veľké európske mesto sa zväčšuje. Či to takto vydrží ďalej, Tomáš nevie. 

Väčšinu dní varia spolu. V esemeskách mu Erik oznamuje, čo budú večerať a občas ho posiela po suroviny. Polievka miso a sushi, dnes japonský večer. Ak môžeš, tak skôr. Už o šiestej.

Po večeri odchádzajú na vernisáž, slávnostné otvorenie, začínajúci umelci, päťdesiatnici, všetci v Erikovom veku. Tomáš sa pýta, či Erik maľuje a Erik krúti hlavou, kdeže. Tomáš mu teraz prvý raz celkom neverí.

Erik ho zoznamuje so svojimi rovesníkmi. Také ustálené slovné spojenie je, že mladí začínajúci umelci, hovorí jeden z maliarov, ale o nás platí iba tá druhá časť. Svoje súvetie pokladá za vtip, otáča sa zo strany na stranu a očakáva, že sa zasmeje každý, kto tento vtip počul. Tomáš a Erik sa smejú tvárami otočenými k sebe.

Zvyšok večera vtip nepadne a Tomáš musí počúvať tie isté veci od všetkých, ktorí s ním dokážu komunikovať po anglicky: každý z mužov sa cíti stratený a nevie sa nájsť, každý sa stále hľadá, pátra po sebe, nenachádza sa. Tomáš prikyvuje a tvári sa tak chápavo, až má pocit, že viacerí z nich si ho obľúbili. Utrpenie s nimi zapíja šampanským a zajedá jednohubkami z podnosov priamo od čašníkov. Prvý raz má sám od seba chuť natiahnuť si svoju červenú kuklu. A možno potrebuje aj svoje ťažké čierne šaty, aj sekeru.

Pokračuje pitím.

S Erikom sa ocitnú na chvíľu sami a ten ho postrkuje ešte o kúsok ďalej, ešte. Kým sa ho stihne opýtať, kam idú, Erik sa k nemu priblíži tak, že jeho dych cíti na tvári. Tomášovo zorné pole sa zužuje na štrbinu pootvorených úst a špičku nosa.

Cúvne. Erik sa mračí. Stalo sa niečo? Nie, nič.

Tomáš má pocit, že práve čosi vyviedol a podvedome sám pre seba slabučko točí hlavou.

Erik ho objíma a dlaňou mu prechádza po temene. Teraz ich od bozku delí len kúsok, milimeter. Počas tohto milimetra sa Tomáš vytrhne a odchádza, vracia sa medzi ostatných, šampanské, jednohubky, zábava.

Je celkom možné, že Erik ešte chvíľu stojí na mieste. Tomáš sa neotočí.

Obaja pokračujú pitím. 

O niekoľko minút sú opäť sami. Musíme sa porozprávať. Ja nášmu vzťahu vôbec nerozumiem.

Týmito dvoma vetami Erik definitívne mení večer na akúsi misiu. Tomáš už teraz vie, že ju nechce dokončiť. Prvýkrát vo svojom novom živote má chuť začať ďalší. Nový. Odísť, stratiť sa. Odchádza von. Ospravedlňuje sa.

Z neba padajú miniatúrne kvapôčky. Nepadajú, visia vo vzduchu pod lampami, stoja. Všetko stojí. Ulica spí, čaká. Ticho. Muselo pršať. Vzduch sa nachádza v bode dokonalej nehybnosti. Chvíľu sa zdá, že z kvapôčok rozptýlených vo vzduchu musí byť poskladaný celý svet. Ak teraz Tomáš vydá nejaký zvuk, svet sa rozsype.

Zapáli si. Jedna cigareta vraj skracuje život o jedenásť minút.

Radovan Potočár

Radovan Potočár

Bloger 
  • Počet článkov:  96
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Boli Sme. Zoznam autorových rubrík:  Vážne veciVlažne vážneTrochu scestyPrózaŠkolyEsej?Nezaradené

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu