Za posledné dve desaťročia sa toho na našom svetadielíku muselo zmeniť naozaj veľa. Z rozprávaní rodičov o zväzáckych sľuboch a spartakiádach toho totiž platí ešte menej ako zo spomienok prastarého otca, čo pamätal ešte na Masaryka. Spokojne si vykračujem po nočnej Champs-Elysées s hrdosťou Európana, ktorý sa sem dostal bez jediného škrabanca.
Ešte skôr ako som za toto všetko začal podvedome ďakovať, ma stihol Paríž čímsi prekvapiť. Bolo to už na letisku. V prvom momente mi prebehlo mysľou, že sa situácia v krajine náhle zmenila a všetci černošskí imigranti opúšťajú krajinu. Zdalo sa, že sa na letisku zhromažďujú z celej krajiny a plánujú hromadný odlet. Postupne som si však všímal, že niektorí z nich čosi mrmlú do vysielačiek, ďalší sedia na informáciách, iní prehliadajú cestujúcich, pričom vôbec nevyzerali, že sa chystajú okamžite odletieť. Paríž bol už v prvých minútach iný ako na stránkach v bedekri.
Človek si na to postupne zvykne. Kým u nás v škole sme si chodievali obzerať vietnamského spolužiaka do triedy na druhom konci školy, v Paríži by sa vám ulica bez černocha zdala akási divná. Dokonca - nudná.
Recepčná v hoteli bola na prvý pohľad osôbka, aká by dnes ešte väčšine ľudí pri slove „Francúzska" napadla. Keď však so svojou recepčnou kolegyňou prehodila pár slov v poľštine, pravdepodobnosť, že ide o rodenú Parížanku, sa priblížila k nule. Veľmi podobne na tom musela byť i vysmiata černoška, čo upratovala moju izbu. Na raňajkách pravidelne syry a šunky dopĺňal drobný čašník, tipujem ho na Inda. V pekárni o ulicu ďalej som zas za bagety a croissanty platil čokoládovo opálenému južanovi. Po pár dňoch v Paríži sa mi zdalo, že som videl oveľa viac než Louvre, Notre Dame či Eiffelovu vežu. V uliciach Paríža som stretol celý svet.
I keď musím priznať, že všetkých tých neznámych zvláštnych ľudí som sa ako Slováčik z provinčného mestečka spočiatku trošičku bál, po čase som zistil, čo môže byť na dnešnom Paríži také úžasné. Vôbec si netreba kupovať drahé letenky do vzdialených kútov sveta. Úžasná zmes kultúr, farieb a národností je k nám oveľa bližšie ako sa môže zdať.
Mnohým sa to môže nepáčiť, ale to, vďaka čomu je Európa takou, akú ju poznáme, je rozmanitosť. Európske národy medzi sebou viedli veľa vojen. Raz za náboženstvo, inokedy za rasu a národ, niekedy len pre peniaze alebo moc. Dobyvačné vojny od čias Rimanov po Hitlera dokázali, že Európa držaná pokope jedinou mocnou rukou, nie je stavbou, ktorá dobre odoláva času. Jedinou šancou je preto pochytať sa spoločne za ruky.
Koniec - koncov, rozmanitosť nie je to, čo by Európanov o niečo okrádalo. Všetci musíme uznať, že napríklad taká pohlavná pestrosť je viac než príjemná. Európa bez žien by však nebola o nič horšia predstava ako Európa bez pestrosti národov a rás. Budovať jednotu neznamená zapchávať ústa tým, ktorí sa od nás líšia farbou pleti či jazykom, ale stavať spoločnosť zo vzťahov, na akých stojí fungujúce manželstvo po štyridsiatich rokoch. Stavať spoločnosť na dialógu, porozumení a láske.
Faktom je, že Európa dnes rastie. Hoci aký-taký geografický rast sa darí jedine Holandsku, celá Európa rastie integračne, imigračne a aspoň sčasu-načas i ekonomicky. Rastúci počet mešít a buriek však neprináša len básnenie o európskej rozmanitosti, ale i smutný prírastok multikultúrnej spoločnosti. Nenávisť.
Keď sa na letisku zadrží islamský extrémista s trhavinou v batohu, ktosi môže ihneď vyhlásiť - pozrite, všetci moslimovia sú nebezpeční teroristi! Keď v parížskom nákupnom stredisku prichytia černošského vreckára, niekto sa určite ozve - aha, tí čierni sú samí príživníci a zlodeji! Zakrývanie vlastnej „prostosti a sprostosti" do básničiek o nadradenosti a rase však nie je prejavom sily ale strachu.
Moderná Európa už nikdy nesmie opakovať vlastné chyby. Musí z nej byť únia štátov, kde v autobuse sedí černoch vedľa Íra. Únia, kde do práce kráča Nemec vedľa Turka. Únia, kde kresťania obdivujú mešity a moslimovia rešpektujú kresťanské pravidlá. Len tak bude Európa pripravená celému svetu čosi odkázať.
Ak sa raz do Paríža vrátim a mesto bude vyzerať úplne inak, niekde v hĺbke duše ma to zraní. Pár dní v tomto meste ma totiž presvedčilo, že i tá najpestrejšia spoločnosť dokáže predsa len fungovať. A ak to pochopia ľudia všetkých národností, rás a vyznaní po celej Európe, splní sa môj tajný európsky sen.
