Ak som povedal, že Istanbul poznám len letmo, tak zvyšok Turecka nepoznám vôbec a preto sa môžem opierať len o skúsenosti svojich priateľov, ktorí navštívili aj vnútrozemie tejto takmer osemdesiatmiliónovej krajiny. Kontrast medzi Istanbulom a zvyškom Turecka totiž vyráža dych.
Vžité predstavy o moslimskom svete v Istanbule platia len napoly. Mesto leží jednou nohou v Európe a druhou v Ázii nielen geograficky, ale, čo ma trochu prekvapilo, i kultúrne. Pri pohľade z okna akejkoľvek výškovej budovy je aj za silnej hmly ľahké narátať minarety na každý prst ruky. Keď však budovu opustíme a vydáme sa snoriť do istanbulských uličiek, nie je ťažké naďabiť ani na kresťanský kostol či niektorú zo synagóg. Hoci uplynulé storočia v slávnom Konštantínopole suverénne dominuje islam, stopy histórie sú vryté hlboko. Živým príbehom mestského multikulturizmu je v súčasnosti viac než 120 aktívnych kostolov.
Závany „európskoskti“ však do mesta prinášajú i samotní Istanbulčania, pričom nemám na mysli iba miestnych kresťanov. Duchom Európy sú v meste jemne prešpikovaní i moslimovia, pričom aj tu platí, že najľahšie sa vzdáva obmedzení a zákazov.
Nájsť podnik s alkoholom je i vo veľkých metropolách tureckého vnútrozemia nesmiernym problémom. Istanbul je presným opakom. Ťažšou úlohou je tu totiž nájsť miesto, kde sa nenalieva vôbec a debatuje sa iba pri káve alebo čaji. Okrem nekvalitných tureckých pív si bežný istanbulský moslim sčasu-načas pochutná aj na „raki“ (nechutnejšej verzii balkánskej rakije) alebo na výdobytkoch zo zahraničia.
Okrem vlažnejšieho poňatia obmedzení, ktoré by mali platiť pre všetkých moslimov ma v Istanbule prekvapili i ženy. Burku som zazrel možno raz, sem-tam sa mihla žena v šatke, no rozhodujúca väčšina žien nebola odetá inak ako Slovenky, na ktoré sme zvyknutí v našich uliciach. A aby toho nebolo dosť – mladé Istanbulčanky vedia aj o minisukniach a hlbokých výstrihoch.
Za znaky „Európskosti“, samozrejme, nechcem považovať len konzumáciu alkoholu a ľahšie oblečené ženy. Istanbul má totiž v sebe aj výraznú prímes z Ázie. Nemám pritom na mysli len islam či prvky architektúry, ale aj duch čohosi zvláštneho - trošičku exotického, trošičku ázijského - ktorý sa nesie celým mestom. Typickým príkladom tureckej mentality sú známe turecké trhoviská.
Nájsť v Istanbule zaujímavé trhovisko nie je vôbec také jednoduché, ako sa môže zdať. Najväčší Grand Bazar je síce pôsobivý svojou veľkosťou a pestrosťou, ale v tlačenici európskych turistov sa tu rozhodne nedá čaro istanbulského bazára objaviť. Okrem trhoviska s koreninami ma zaujalo aj viacero menších, ale o to autentickejších trhovísk.
Platí tu pritom niekoľko nepísaných pravidiel. Len čo si vás predávajúci všimne, veľmi iniciatívne k vám priskočí a vykladá vám o svojom tovare tak húževnato, ako mu to jeho angličtina dovoľuje. Hneď na začiatku sa pritom spýta, odkiaľ ste a práve od toho sa môže odvíjať vaša šanca kúpiť niečo lacnejšie. Z vlastnej skúsenosti odporúčam povedať, že pochádzate z nejakej chudobnejšej balkánskej krajiny, po prípade z Československa. Pliesť mu hlavu so „Slovenskom“ nemá zmysel.
Vzápätí nasledujú reči o mimoriadnej ponuke a špeciálnej zľave, ktorú ponúka len a len pre vás - mne takto istý Turek ponúkol kašmírovú šatku za 35 tureckých lír. Na prvú ponuku treba zásadne reagovať pohoršene, demonštratívne sa poberať preč a nadávať na jeho ceny. Obchodník so šatkami okamžite zmenil názor a ponúkal tú istú šatku za 25 či 27 lír. V ďalšom postupe odporúčam kombinovať taktiku odchodu, krútenia hlavou a konštatovania, že toľko peňazí tu aj tak nemáte. Ja som cenu šatky napokon stlačil asi na 20 lír.
Najlepší pocit z nákupu som však mal až večer, keď mi istá Holanďanka ukazovala kašmírovú šatku, ktorú kúpila len za 40 lír. Obchodník jej totiž spravil špeciálnu cenu...