reklama

Nemotorný šplech

(poviedka)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Kompót

„Áno."

„Áno."

Začalo sa to v sobotu, 11. júna 1960.

* * *

„Nie!"

„Ale veď len také šteniatko..."

„Nie, do čerta! Povedal som - žiadneho psa tu nechcem. Kto ti to bude platiť? Vieš vôbec, čo také psisko zožerie?"

„Jožko, veď ti hovorím, že len takého malého by sme...!"

„Krucifix!" navreli mu žili na krku. „Blcháreň tu živiť nebudem! Z čoho to chceš platiť, z dôchodku? Na mäso nám vyjde ledva v nedeľu... a teraz mi tu budeš oné... Pch!"

„A fajčiť musíš? To ti treba, že?! Ja aby som ti tu slúžku robila! Vyvárať budem ako sprostá, aj elektriku platím, len aby ti na cigaretku bolo..."

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Nezjap už, do piče!

Hurhaj zaplávajúci celú ulicu odrazu stíchol. Okolo šedého domu nezvyčajné zvukové vákuum. Tichý dupot, zúrivé tresnutie dvermi.

„A už nevarím! Aby si vedel... Môžeš aj skapať! Aspoň bude pokoj!"

„Nevrieskaj!" zavrieskal.

Až do večera sa na ulici usalašil kľud. Popod okná šedého televízora si dovolilo prefrndžať len niekoľko aut.

„Čo na mňa čumíš? Tam pozeraj," ukázal Jozef na prijímač.

Starenka na vozíčku plakala pred kamerou. Relácia plná emócii.

„Nechceš mi niečo povedať? Lebo ja už fakt nebudem variť! Ani nakúpiť nepôjdem!"

„Čo ti mám povedať, čo ja viem, čo ti mám povedať? A pre mňa za mňa nežerme. Vieš koľko má pivo živín?"

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Debil," zašomrala. „Aspoň teraz by si nemusel... však vieš, aký je dneska dátum!"

„Dátum, dátum... zajtra sú voľby, nie? Môžeš si ty voliť Fica, truľo je to aj aj tak. Ja budem voliť hlavou, nie som debil. Maďari sa tu rozlezú zase, lebo henten - Obán, to je tiež taký... Však aj predtým - celé toto tu by zabrali oni, keby ich Tiso trocha..."

„Nevarím!"

* * *

Na piaty deň nútenej hladovky to prestala byť sranda. Chladnička vypnutá, v špajzi nechala len prázdne fľaše, bohvie kam to všetko schovala. O pol noci znovu prehadzoval celý dom a Mária spokojne drichmala.

Nič. Ona to musela všetko zožrať. Je koniec. K moci sa dostanú buzeranti a Maďari. Všetko je v riti. A nie je tu ani pivo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vystresovaný a vyhladovaný sa Jozef nad ránom vrátil do spálne. Do obchodu nejde, nie, radosť tej strige robiť nebude. Sadol si na posteľ a pozoroval ženu. Spala tuho. Alebo to aspoň predstierala. Spod nočnej košele je vytŕčala tučná noha. Mľandravé lýtko obtekalo kosť, koleno sa topilo v tuku a kúsok stehna, čo vykúkal, bol dva razy hrubší ako optimálny driek.

Nedalo sa to vydržať.

Jozef priložil pery ku stehnu a slastne zahryzol. Ústa mu zaplnil mäkučký tuk. Lahodne prehltol a skúsil znovu. Šťavnatý kúsok! A zas. Pomaličky sa prehrýzol až na kosť.

S plným bruchom spokojne zaspal.

Nasledujúce dni hladovka pokračovala. Mária by tých kompótov mala už aj dosť, ale Jožo nie a nie sa vzdať. Alebo by to mala skončiť ona? Čo je to za ženu, keď ani nevarí? Ale čo tam po tom, svedomie - nesvedomie, tak mu treba, keď je sprostý.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Každý deň však cítila, že ju to pomaličky zožiera.

Stehno, druhé stehno, zadok, lýtka, škoda, že tá potvora spáva len na bruchu.

Na zúfalú večeru musel po týždni hladovky vystačiť chrbát. Koža o ničom, sadla málo, až nosom narazil na rebrá. Opatrne hryzkal, hryzkal, cucal, trhal, len aby si na chrbtici nezlomil raťafák, ale keď dlho nič, nechal tak.

Chrbtovej kosti nebolo.

Aspoňže našmátral žalúdok.

Fuj, kompót.

* * *

Dvadsiateho júna dvetisíc desať pred šedým domom na našej ulici zastala pohrebná dodávka. Chúďa teta, že vraj sa skotúľala po schodoch. Starý pán ihneď volal hrobárov. Keď ju prebrali, už aj dohúkala záchranka, ale nepomohli ani v nemocnici.

Šedého domu sa na niekoľko dní zmocnilo čudesné ticho. Až koncom mesiaca začalo na ulicu opäť doliehať hromženie starého pána. Z domu sa ozývali nezvyčajné zvuky.

Po Máriinej smrti si Jozef zaobstaral psíka.

Plamienok

„Jožko, musíme sa pozhovárať," stiahla ho za ruku na diván.

A on to tušil! On to okamžite vedel! Bolo mu jasné, že za vetou „musíme sa pozhovárať" môže nasledovať prinajlepšom tornádo. Poslušne si sadol a čušal.

„Vieš, Jožko... ty si vo mne zažal svetielko. Taký malinký plamienok," skúsila to najprv oblúkom.

„Plamienok?" čumel na ňu ako truľo.

Dala mu ešte chvíľu a keď Jožovi nič nezapínalo ani potom, vzala mu dlaň a položila si ju na brucho.

„Cítiš? Cítiš, ako vo mne horí?" zahryzla si od nervozity do spodnej pery, lebo tento raz sa vyjadrila už dostatočne priamo.

A Jozef nič. Behalo mu po rozume všetko možné, ale s možnosťou, ktorú mala na mysli Mária, vonkoncom nerátal.

„Áno, horí, všade horí, cítim ho!" prešiel jej dlaňou po prsiach a druhou rukou ju pritisol k sebe.

Pod zámienkou, že kontroluje, či plamienok horí všade, jej za pár sekúnd prešiel dlaňu po celom tele. Všetko by sa dalo pochopiť, všetko by to ešte dávalo zmysel, len mu nešlo do hlavy, prečo si to zmyslela práve tu, na rodičovskom diváne. Potvorka!

„Prestaň!" odsotila ho a pozrela sa mu rovno do očí.

Okamžite sa stiahol z cudzieho územia.

„Budeme mať dieťa, Jozef. Som tehotná."


Tehotná?! Zrada! Fuj, výmysel! Na tom sme sa predsa nedohodli!

Mrzuto otvoril oči. Hrôza! Svetlo zúrivo prúdilo do izby, muselo byť už okolo obeda. A kvôli ženským sa človek nevyspí ani po päťdesiatich rokoch. Pol storočia a akoby bola tá nočná mora na pretrase len včera.

Z kuchyne doľahli neznáme zvuky. Buchnutie hrnca a šum vody. Stolička! V pozadí hralo rádio.

To nie je možné. Príšera! Potvora! Ohava! Tá stará tu mátoží aj pol roka po smrti. Najprv si poriadne pomasíroval oči, pohľadom skontroloval celé telo a keď dospel k záveru, že on leží so stopercentnou istotou tu, prišiel k jednoznačnému záveru. V kuchyni je cudzia osoba.

Pomaly sa dvíhal, ale vôbec to nebolo také ľahké, ako čakal. K nohám mal priviazané tehly, do hlavy mu ktosi napchal štrk, príšerne to bolelo, a cez každé plece mal prehodené poriadne vrece cementu.

Na tretí pokus odlepil trup z postele a nohy vyhodil na podlahu. Dobre, už sedí. Hodnú chvíľu chodidlami šmátral po papučiach, až pokým si nevšimol, že má na sebe ešte stále topánky a žiadne papuče nepotrebuje. Vstal. Opatrným krokom sa so svojím nákladom doterigal do kuchyne.

„Ahoj, otec."

Žiadna mátoha, Máriin plamienok. Petronela. Dcéra Jozefa a Márie. Meno vybrala, pochopiteľne, matka, Jozef by čosi také tomu miminu nikdy nespravil. Ale kým mama volala na dcéru výlučne dôkladným vyslovením všetkých štyroch slabík, otec ju na protest nikdy neoslovil inak než - Peťa.

Hodil sa na stoličku a hlasno dychčal. Neodzdravil. Každé slovko by bolo zbytočnou stratou kyslíka.

„To čo si robil včera?"

„Boli sme na pive," siahol po eufemizme.

Ďalej sa vo veci nebrblala, pohodila svojich štyridsať kíl na najbližšiu stoličku a milo sa na tatka usmievala.

„Na šporáku sa ti varí polievka, o dvadsať minút ju musíme vypnúť. A do chladničky som ti vyložila nákup. Máš tam aj jogurty."

Štrk natlačený v Jožovej hlave zúrivo poletoval medzi stenami lebky, odrážal sa od nich a za každú cenu sa snažil preraziť cestu von. Dcéru vnímal len na pol ucha, no jedna vec bola divná čudná už na prvý pohľad - nakúpila, navarila, upratala. Len tak. Tej malej o niečo ide.

„A kde je Tiger? Nevidela som ho tu nikde."

Otec si prešiel dlaňami po tvári, sprosté šteňa, muselo zostať pred krčmou. Pôvodne si chcel kúpiť niečo veľké, normálneho psa, ale keď našiel toto a sľúbili mu, že to narastie na poriadne psisko, ponúknutej cene sa nedalo odolať. Snáď to už na tej zime zdochlo.

„Včera som ho zobral von... možno... asi zostal U Slimáka. Pôjdem ho zobrať. Chudáčik..."

Peťa sa o osud psíka ďalej nezaujímala, zjavne mala v rukáve čosi väčšie. Chvíľu len tak sedeli, mrvila sa na stoličke a rozmýšľala, ako začne.

„Oci?"

„No?"

„Viem, že teraz na to nie je najlepší čas... ale chcem sa s tebou porozprávať o dome."

Jozef po prvý raz zdvihol pohľad z dlážky a pozrel na ňu, akoby práve prehovorila chladnička, digestor alebo mikrovlnka.

„Počkaj, počkaj! Počúvaj ma! Ja ti nechcem zle, prosím ťa, otec. Ale pozri sa na to takto - ja bývam sama, ty žiješ sám, ja mám byt, ty máš celý dom..."

„Už zase, do riti! Jasne som ti povedal, nikam nejdem! Bodka! Viem, o čo ti ide - najprv z domu, potom do starobinca, potom na cintorín! No určite."

„Nepôjdeš do nijakého starobinca a ani ťa nechcem ošklbať, už to pochop! Len hovorím, že ty ťaháš z dôchodku celý dom, ja nemám robotu a na krku byt... Bolo by na nám lepšie, keby..."

„Nie! Hovorím ti stýkrát - nie, nie, nie, nie! Z môjho domu ma živého nedostaneš," zvyšoval hlasitosť až tak že bolo ťažké rozoznať jednotlivé slová.

„Otec," prehltla nazbierané sliny a skúsila ho chytiť za ruku.

„Nechaj ma! Choď si liečiť svoje komplexy niekde inde, mne daj pokoj. Nájdi si chlapa! Nájdi si robotu! Sprav si už konečne decko! A o môj dom sa už láskavo nestaraj! Moje, nie tvoje mozole ho..."

Vstala. Chvela sa na celom tele, ale nepovedala nič.

Odišla.

Vrátil sa do postele a vyfajčil niekoľko cigariet. Tá malá je celkom po materi iba sa zlostiť a zlostiť ale toto on nepotrebuje radšej si zapne televíziu tam nie sú všetci takí vymletí poprepínal všetky štyri stanice a predsa len sú aj tam vymletí ozaj dnes je Všech svätých dávno nebol rodičom obriadiť patrilo by sa došľaka polievka dobre že si spomenul aj tak polka vykypela aspoň ten zvyšok vychlípal nemá zmysel tu sedieť načo vôbec myslí na drízdy tej kozy ktovie kto bude U Slimáka?

Malý dunčo uviazaný o dopravnú značku veselo zaštekal. Keď sa Jozef objavil pred krčmou, rozutekal sa k svojmu pánovi, pokiaľ mu to len remeň dovolil. Neskapal, hovädo.

Majiteľ sa však rozhodol, že jeho malý nezmar na jesennom mrazíku ešte pár minút vydrží. Vbehol do krčmy a sadol si medzi známe tváre.

„Dobrý deň, panstvo. Kto pôjde na pol deci?"

„A ty nepiješ piiiiivooooo?" zamračil sa bruchatý Julo, najväčší Slimákov pivár, akoby ho Jozef práve informoval, že cena piva od nového roka stúpne o tristo percent.

„Jaj, nemôžem. To tá kurva, zima," urazil matku prírodu.

S troma dobrovoľníkmi do seba nalial za štamperlík vykurovacích tekutín, ale Jožo sa už aj ponáhľal, veď má pred dverami toho psíka, nemôže sa tu dneska ožrať.

O niekoľko hodín sa vydriapal z krčmy. Na Tigra už, pochopiteľne, zabudol. V hlave mu vŕtal cintorín, našťastie ho mal hneď po ruke. Od vchodu na pohrebisko ho delilo sotva štyridsať metrov. Túto vzdialenosť prekonal asi za tridsať minút.

Vošiel na pohrebisko a zastal. Spadol. Nič to, rozmýšľať sa dá aj na zemi. Kam ich to len mohli zakopať?

Z prvého hrobu uchmatol kahanec a so svetlom v ruke blúdil pomedzi náhrobky. S vypätím všetkých síl skontroloval celý rad hrobov, ale keď mená rodičov nenašiel ani na jednom, skonštatoval, že ich museli pochovať v Žiline.

Petronela odhrnula záves a k oknu pritisla stoličku.

Otočil sa a pochodoval k východu. Vrazil. Spadol. Vstal. Svine, zamurovali východ. Dôkladne ohmatal stenu pred sebou, pár razy do nej oduševnene kopol, ale keď nič nepomohlo, nechal múr nech si stojí a vrátil sa naspäť medzi hroby.

Po známej trase sa dotackal k Máriinmu hrobu, tá striga má dnes šťastie, muža jej tu zavreli. Chvíľu nad tým hrobom potichu stál, mračil sa na horiacu sviečku a tuho premýšľal, či si nespomenie na nejakú modlitbu, ale keď sa mu na jazyk drala len Pieseň práce, na celý akt sa vysral. Odsunul sviečku na bok hrobu a do jeho prostriedku sa pomaly uložil. Tvrdé.

Otvorila okno a postavila sa na stoličku. Objala ju ľadová novembrová noc.

Prevalil sa na bok a práve vtedy sa to stalo. Teplo. Spočiatku iba slabučké, jemnučké teplo. Zaplavovalo mu slabiny, plazilo sa po stehnách. Mária! Lucifer! Oblial ho studený pot. Prestrašene gúľal očami, už-už by sa bol postavil a radšej sto razy znovu narazil hlavou na múr ako takéto čary, keď si uvedomil, že ští. Vytiahol ho z gatí a spadol mu kameň zo srdca. Šplech. Prúd moču zahasil plamienok na kraji hrobu.

Skočila. Okno zostalo zdesene otvorené.

Jozefa začalo na stehnách chladiť, vyskočil z hrobu a konečne si spomenul na Tigra. Nezdochol, hajzel, čakal ho.

Radovan Potočár

Radovan Potočár

Bloger 
  • Počet článkov:  96
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Boli Sme. Zoznam autorových rubrík:  Vážne veciVlažne vážneTrochu scestyPrózaŠkolyEsej?Nezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu