Rada malého Karačica

Autor: Radovan Potočár | 6.5.2011 o 5:34 | Karma článku: 5,31 | Prečítané:  1068x

"Akékoľvek vojsko je slovensku zbytočné. Tých pár vojakov predsa aj tak nič nezmôže." Potrebuje vôbec Slovensko svoju armádu?

 

Karačica

 

V rodine na to asi máme čuch.

Celé sa to začalo, keď v marci 1939 prišla na svet moja stará mama. Treba uznať, že zaujímavejší rok si mohla vyhliadnuť len ťažko. Nemala ešte ani týždeň, keď do jej moravských vŕškov napochodovali cudzí vojaci a zo zvyškov Slovenska urobili štát. Mladej republike bolo amen.

Takmer o tridsať rokov neskôr to malé dievčatko porodilo svoje druhé dieťa. Dcéru. Pri príležitosti jej narodenia prijala KSČ svoj Akčný plán. Naozaj akčný bol však až august.  Taký hrmot bársaké mimino rozhodne nezažije. Keby bola mamina chlapec, a ešte k tomu o nejaký ten rôčik staršia, z okna by mohla pozorovať vojakov, obdivovať obrnené autá a kopec tankov. Popoludní by zobrala kamarátov von a s drevenými puškami by sa hrali na bojovníkov.

Rodinná mágia sa, samozrejme, nezaprela ani v deväťdesiatom treťom. A najlepšie to vystihol zrejme môj starý otec. „Kde máte toho malého Karadžiča?" volal už od dverí, keď sa starí rodičia prišli prvýkrát pozrieť na svojho vnúčika. „Pst. Radovan ešte spí," ozvalo sa spoza kamery. Prvé stretnutie si čerstvý otecko nahrával na video.

„A mami? Čo je to Karačica?" spýtal som sa, keď sme sa na video pozerali o 6 rokov neskôr. Mamina sa nad nevinnou otázkou musela na chvíľu zamyslieť. Karačica... „Karadžič? To bol taký zlý ujo. Zlý ujo, čo robil zle, keď si sa narodil. Ale neboj, starký len žartoval."

Starý otec však nehovoril do vetra. V tom čase zúrila skutočná vojna len kúštik od nás. Srbi strieľali do Chorvátov, Chorváti zabíjali Srbov. Od besného zabíjania vtedy mojich rodičov a mňa - maličký batôžtek uložený v postieľke, delilo len niekoľko stoviek kilometrov.

V rodine na to asi máme čuch.

 

V krajine zlého uja

 

Do Chorvátska som sa s rodičmi nacestoval veľa. Spočiatku sme sa trmácali iba po úzkych cestičkách - niekedy v kopcoch, inokedy v dolinách; cez opustené dediny, pomedzi dostrieľané domy. Cesta sa potichu tiahla zjazvenou krajinou.

Ako som však starol ja, starla aj vojna. Chorváti postavili diaľnice, vykopali tunely a stopy po bojoch zahladili na pobreží peniaze turistov. Na dostrieľané fasády, zadebnené okná a domy bez ľudí si pamätám len matne. A nebyť niekoľkých dní v Sarajeve, možno by som na ne zabudol celkom.

Rozstrieľané a vypálené. Neobývané. Takýchto budov je v Sarajeve aj dnes ešte stále dosť. Starobylá Vječnica, symbol mesta, vypálená srbskými vojakmi je len čerešničkou na torte. Spomedzi všetkých dedičstiev však jedno akosi vyniká. To miesto volajú tunel Spása.

Sarajevčania obkľúčení zo všetkých strán mali jedinú šancu. Kopať. A oni kopali. Vďaka niekoľkokilometrovému tunelu dokázali bojovú líniu, takpovediac, „podliezť". Potrebovali zbrane. Muníciu. Mužov. Lieky. Potrebovali utiecť. Potrebovali spásu.

Začiatok Spásy bol dobre schovaný na pozemku istého Bosniaka. Počas obliehania tunel zachraňoval životy, dnes by sa dal otočiť na biznis. Starý pán to dobre vie a pýta peniaze. S vysvetlením, že nie sme Nemci, cenu zjednávame o dve tretiny a vchádzame dovnútra.

Bezzubý Sarajevčan rád spomína. Vojna v ľuďoch čosi zmenila. Ľudské sny, túžby, chúťky, ambície, plány sa zredukovali na jediný cieľ. Prežiť. Nájsť cestu von. Utiecť. Chytiť za ruku svoje dieťa a bežať. Je jedno ako dlho, je jedno kam. Hlavne sa dostať z tohto pekla.

Vychádzame von a ja nemám chuť usmiať sa do fotoaparátu.

Sarajevo, jún 2010.

 

V krajine malého Karačica

 

Žijeme v dobe, na ktorú, povedzme si na rovinu, nadávame dosť často. Hrozná a zlá a ťažká a nespravodlivá a násilná doba. Avšak len čo sa obzrieme dozadu, prídeme k jasnému záveru: v mieri, láske a hojnosti nežili ani naši starí rodičia. A ani ich starí rodičia.

Keď na svet prišla moja starká, jedni vraždili druhých, lebo sa cítili nadradení. Krátko po narodení mojej mamy na demonštrantov v uliciach mierili hlavne tankov a samopaly. Keď som sa narodil ja, hneď za rohom zúrila vojna. Násilie vonkoncom nie je fenoménom súčasnej doby. Násilie píše dejiny ľudstva od jeho počiatku až po dnešok. A je možné, že práve násilie napíše posledné slová do denníka ľudstva.

Na mieste preto nie je otázka, ako vymazať násilie zo sveta, ale ako ho účinne eliminovať. Proti povodniam ľudia stavajú hrádze. Proti vetru a  erózii vysádzajú medze. Ako sa však brániť voči nebezpečenstvu zbraní v nesprávnych rukách? Ak chceme chrániť ľudí pred záplavami, nerobíme to tak, že do nádrže lejeme ďalšiu a ďalšiu vodu. Rovnako ani násilie nemožno poraziť ďalším násilím.

Odpoveďou spoločnosti na všetky aktuálne hrozby musí byť spoľahlivá armáda. Armáda, ktorá neútočí, ale bráni. Armáda, ktorá neničí, ale pomáha budovať. Armáda, ktorá ochraňuje ľudí a vlieva istotu do globálneho poriadku. Armáda, na ktorú sa dá spoľahnúť.        Na brehoch riek staviame hrádze, lebo sa môžu vyliať. Znamená to však, že po tých povodniach, nebodaj, niekto túži? Mať armádu je čosi podobné. Po vojne netúži nikto, po istote túži každý. Armáda je preto zrejme jedinou vecou na svete, ktorú budú ľudia vždy ochotne platiť len preto, aby ju jedného dňa nemuseli naozaj použiť.

Vysoké kanady, vojenské maskáče či prilby. Nič z toho by ľudí nemalo strašiť. Naopak, prítomnosť armády by mala v ľuďoch utužiť pocit bezpečia. Iste, už veľakrát armády zabíjali, plienili, ničili. Strašnú skazu dokonca prinášali i vlastným národom; ľuďom, ktorým mali slúžiť. Kvôli krvavej minulosti sa však nesmieme celkom vzdať svojho sna o bezpečnom svete.

Keď chceme jesť chlieb, neprosíme len o slniečko, ktoré je nám príjemné, ale aj o nevyhnutný dážď. Takisto nemôžme kvôli bezpečnému svetu žiadať svet bez armád a zbraní. Dokonca ani vtedy, keď sa nám zdá, že tú armádu nikomu nie je treba...

 

 

Rozprávka o bubline

 

Možno je to sčasti pravda. A možno si to len snažíme nahovoriť. Žijeme vo vákuu.        V bezpečnej bubline. Krajiny Európy spolu poctivo spolupracujú, o každom probléme prebieha dlhá diskusia. Od druhej svetovej vojny sa Európou smršť podobných rozmerov už nikdy neprehnala. Gumujú sa hranice. Rozdielne peniaze nahrádza spoločná mena. Mierová idylka! Vážení občania, nie je sa čoho báť. Prajem vám príjemné sny.

Ale nie je to náhodou iba pár rokov, odkedy v Juhoslávii stavali ľudí do radov, po jednom ich strieľali a hádzali do masových hrobov? (Alebo som už, nebodaj, taký starý?)

A nie je to náhodou iba chvíľa od času, keď sme mali nasadnúť do tankov a zrovnať hlavné mesto našich susedov?  A nie je to náhodou dnešok, keď sa čudní chlapíci navliekajú do čudných uniforiem a pokrikujú čudné heslá?

Bezpečná bublina nie je bezpečný štít. Bubliny totiž zvyknú prasknúť.

 

Poraďte si sami!

 

„Dám ti jednu radu. Poraď si sám!" opakuje mi otec vždy, keď čelím nejakému problému.  Na prvý pohľad iba úsmevná anekdotka. Štipka múdrosti v nej však predsa len je.

Keď v tridsiatom deviatom Nemci našu republiky načisto rozbili, situácia bola zaujímavá. Naši spojenci si na pohreb vlastného partnera pripili. Keď mala moja starká, mladá dejepisárka, takmer tridsať a v škole svojim žiakom vysvetľovala, ako odporne nás tí nechutní kapitalisti zradili, situácia bola ešte paradoxnejšia. Naši spojenci nás napadli.

Mať za sebou silné spojenectvá, Severoatlantických priateľov či Spoločenstvo národov je super vec. Život v izolácii a cupkanie s dlhým nosom zo Západu na Východ sme si  už vyskúšali. Avšak pocit, že existuje akási sila, akási bariéra, posledná opora v čase, keď všetko ostatné zlyháva, je úžasný. A v čase, keď občiansky poriadok prestáva fungovať a krajina sa topí v zmätku, je to pocit na nezaplatenie.

Svoje ozbrojené sily Slováci nemohli mať vždy. Ak by ste výraz ako „slovenská armáda" použili za čias Československa, ľudia by vám zrejme nerozumeli. A ak by ste čosi také spomenuli v Uhorsku, poslali by vás rovno do blázinca. Svoj štát sme nemali vždy, presnejšie povedané - takmer nikdy. Na právo mať vlastné ozbrojené sily preto musíme byť hrdí.

Malá armáda však nemá význam. Akékoľvek vojsko je Slovensku zbytočné. Tých pár vojakov predsa aj tak nič nezmôže! Ľuďom, čo zmýšľajú takto, treba navrhnúť, aby bojovali aj za zrušenie polície a súdov. Slovensko je malá krajina. My sa tu vlastne navzájom poznáme a dáme na seba pozor...

Prečo zdôrazňovať našu malosť, keď sme schopní vybudovať síce malú, ale kvalitnú armádu? Príkladom schopností takejto armády môže byť, trebárs, počínanie fínskych vojakov voči sovietskym agresorom počas 2. sv. vojny. Húževnatý a profesionálny prístup Fínov dokázal, že mamutia veľkosť armády nemusí byť zárukou jej sily.

A presne takú armádu potrebujeme aj my, Slováci. Malú, dobre organizovanú, dobre vyzbrojenú, bojaschopnú armádu. Dobrá armáda, to však nie je len dobrý vojak. Dobrá armáda je aj dobrý hospodár. Ozbrojené sily nesmú byť válovčekom pre politikov a skorumpovaných úradníkov. Každý cent treba využiť, akoby mal hodnotu dvoch. Každé euro nasmerovať tam, kam má z daní občanov naozaj tiecť.

Žijeme v krajine, kde ľudí takmer každoročne ohrozujú povodne. Žijeme v krajine, kde sa zosúvajú svahy a opakujú veterné smršti. Ruky, ktoré držia zbrane, dokážu oveľa viac, než len strieľať. Lenže ak naša armáda nebude fungovať efektívne, svoju primárnu úlohu napĺňať nedokáže. V deravých ponožkách na člnoch bez motorov sa toho totiž veľa narobiť nedá.

 

Od doby, kedy malého Karačica prvýkrát ukázali šťastnému dedkovi, prešlo sedemnásť rokov. Veľa som toho ešte neprežil a pochopil som toho len málo. Jednu vec som sa však už naučil určite. A preto tým našim vojakom chcem dať len jednu radu. Poraďte si sami!

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Na koncerte v Manchestri došlo k výbuchu, hlásia 19 obetí

Po koncerte Ariany Grande počuli fanúšikovia výbuch, policajné zdroje hovoria o možnom samovražednom atentáte.

DOMOV

Politický geograf Madleňák: Neviem, či v Lučenci poznajú Luntera či Mičeva

Kotleba ťaží v banskobystrickej župe aj zo slabej informovanosti voličov.

KOMENTÁRE

Voliť proti Kotlebovi nebude bolieť

Rodinkárstvo voličom ĽSNS neprekáža, Klus chce úrad čistiť.


Už ste čítali?