O návrhu pána Čaploviča sa dá diskutovať dlho, no záver bude zakaždým rovnaký: prijímať niekoho na gymnázium len podľa toho, aké mal na vysvedčeniach známky, je približne rovnako objektívne ako prijímanie na základe počtu bonboniér a kytíc, ktoré dotyčný počas deviatich rokov na základnej škole učiteľkám nanosil.
Je jasné, že každý chce byť radšej gymnazistom, ako by sa mal vyučiť za čašníka. Je jasné, že každý chce skôr bakalára zo sociálnej práce, ako ostať bez titulu. A je jasné, že každá škola radšej prijme pologramotného študenta, ako by mala zostať bez peňazí.
V našom 35-tisícovom meste dnes preto máme štyri gymnáziá. Pôrodnosť klesá a počet žiakov sa každoročne znižuje. To sú čísla. Počet gymnázií sa za posledné roky zvýšil. Aj to sú čísla.
Celý problém je však o čosi širší, ako sa na prvý pohľad zdá. Nestačí odobrať akreditácie vysokým školám, ktoré toho majú s univerzitami spoločné približne rovnako veľa ako materské školy. Nestačí vymýšľať postupy, ako obmedziť počet gymnazistov a gymnázií. Ak deviatakov namiesto gymnázií pošleme na učňovky, dokážu sa naozaj uplatniť lepšie? Absolventská nezamestnanosť predsa ani zďaleka nie je výsadou iba tých, čo skončili gymnázium. Aj to sú čísla.
Ak stredná odborná škola v malom slovenskom meste každý rok vychŕli desiatky kozmetičiek a kaderníčok, čosi nie je v poriadku. A ak iná stredná škola chronicky produkuje nedostatok odborníkov pre strojársky priemysel, ani tam čosi nie je v poriadku. Náš školský systém totižto stratil spojenie so svetom. Náš školský systém sa odtrhol od reality.
Nedáva zmysel, aby naše školy produkovali tisíce sociológov a politológov, ktorí už pri podávaní prihlášky vedia, že po škole budú predávať hotdogy. A takisto je nezmysel, aby gymnáziá svojich žiakov odmeňovali známkami za memorovanie, ale nenaučili ich to, čo od nich reálny svet vyžaduje.
Povedané na rovinu: aj školy sa musia správať trhovo. V minulosti si každý remeselník dochádzal vychovať učňa, akého potreboval. A dnešnou úlohou škôl je produkovať takých „učňov", o akých je na trhu práce záujem.
Dobrá škola by mala mať jediný hlavný cieľ: buď svojho žiaka pripraviť na ďalší stupeň štúdia alebo ho vybaviť tým, čo bude potrebovať v jeho zamestnaní, v jeho reálnom živote. Dobrá škola má mať na programe dňa predovšetkým svojho študenta. Nie to, z čoho zaplatiť kúrenie, nie písanie plánov a stratégií, nie zháňanie učebníc, ale študenta. Svojho „učňa".
Každý, kto dnes chodí do školy, však dobre vie, že v našom školstve to funguje trošičku inak.