reklama

Obedy u mamy

poviedka

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

10

Predstavoval som si to takto:

Prví tu budú babka a dedko. Všade, kam idú autom, dorazia s niekoľkohodinovým predstihom. Babka hovorí, že dedko zakaždým ráta so zápchami, zlým počasím, poruchou motora aj defektom. Mama dovtedy začne s tortou. Spraví ju dvojposchodovú a bude bez hrozienok a želatíny. Dohodli sme sa. Sľúbila.

Keď sa ručičky spoja na dvanástke, dorazí moja sestra. Do telefónu mame vravela, že prinesie ukázať svojho fešáka.

"Teším sa," povedala mama.

"Je mi to jedno," nepovedal som.

Frajerku mám aj ja, ale predstavovať ju nebudem nikomu. Že spolu chodíme, vie z našej rodiny iba môj brat Miro. Má dvadsaťštyri rokov, ale dá sa s ním baviť o všetkom. Hovoríme spolu ako muž s mužom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kým príde sestra s fešákom, pomôžem mame s jednohubkami: klobásové, lososové a tofu, mama krája, ja ukladám.

Tie s tofu robíme kvôli Mirovi. Je vegetarián. Vegetarián je človek, ktorý nejedáva mäso.

"Je to človek, ktorý nejedáva mäso. Nejedáva nič, kvôli čomu by museli zomrieť nevinné tvory. Mäso a mäsové výrobky, párky, salámy, paštéty, ďalej ikry, želatínu."

Spýtal som sa na želatínu.

„Vyrába sa z kostí a kĺbov zo zabitých zvierat. To preto."

Môj brat vie vždy všetko vysvetliť.

Vegetariánom som sa chcel stať aj ja, ale mama povedala, že nemám vymýšľať. Dohodli sme sa, že ním môžem byť aspoň vtedy, keď k nám príde Miro.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ak bude meškať, počkáme naňho s obedom.

Polievka, druhé.

Po jedle si sadneme do obývačky, mama prinesie tortu (dvojposchodovú) a dostanem darčeky. Viem o jednom. Ocov darček je schovaný v šatníku už celú večnosť. Tuším od pondelka. Snowboard, rukavice, červená bunda a prilba so Spidermanom. Zimu neznášam. Ocov darček je úplná sprostosť.

Na oslavu oco nepríde, má služobnú cestu v Nemecku. Alebo v Mníchove. Nie som si istý. Doma je iba vtedy, keď pri dverách stojí hnedý kožený kufrík. Mama hovorí, že naša rodina sa stretne, len ak sa čosi zomelie.

Myslím, že od dedka už konečne dostanem vzduchovku (sú to moje desiate narodeniny!) a bude to podarená oslava.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bolo to takto:

Zobudil som sa veľmi skoro. Zostal som ležať v posteli a robil som, čo mi poradil Miro:

"Ak nevieš spať, nevadí. Máš čas, ktorý môžeš tráviť sám so sebou. Môžeš myslieť na tie najúžasnejšie veci. Zatvor oči, všetko zo seba vypusti a nechaj sa unášať."

Skúšal som to, až kým sa zdola neozvala mama. Zakričal som, že sa ponáhľam, no v skutočnosti som mal úplne iné starosti: svoju frajerku a dedkov darček.

Starí rodičia prišli vo veľkom predstihu. Dedko hneď z dverí krivkal do obývačky, cesta bola strašná, za volantom celý stuhol, všetko ho bolí, rozmýšľa, že auto predá a budú cestovať vlakmi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mama mu z kúpeľne priniesla konskú masť. Povedala, nech si ňou natrie, čo ho bolí. Ja by som sa koňovou masťou natierať nechcel, ale dedko sa jej veľmi potešil. Natrel si kolená, členky a chodidlá, hneď nato zvyšok nôh, krk a ruky. Potom ma poprosil, nech mu ponatieram chrbát.

"Naneste na postihnuté miesto a vmasírujte toľko gélu, koľko pokožka absorbuje. Pomáha pri artritíde, reumatických stavoch, zápaloch šliach a kĺbových puzdier, odstraňuje bolesť svalov a chrbtice. Má chladivý účinok."

Ani slovo o spôsobe výroby.

Bola mazľavá a slizká. Puding. Rozmýšľal som, či v nej nemôže byť aj želatína. Bol som rád, že Miro ešte nie je doma.

S babkou sme pripravili jednohubky, klobásové, lososové a tofu. Tofu je syr zo sóje. Pri jeho výrobe nemusia zomrieť nijaké nevinné tvory.

Objavila sa sestra a zoradili sme sa do chodby. Sestrin fešák nám po jednom začal podávať ruku. Postavil som sa na schod, narástol som, s fešákom sme si pozerali do očí. Telo od goliera košele po opasok mal ako valček plastelíny stlačený do guľky. Bol najnižší zo všetkých dospelých. Napadlo mi, že vyzerá ako pavúk.

"Doktor Mäsiar."

Podal som mu ruku a predstavil som sa celým menom.

Sestra povedala, že sa zoznámili vo fešákovej kancelárii. Pracuje uňho ako kopicientka. Vysvitlo, že doktor fešák nie je doktor, ale právnik. Z peňaženky vytiahol vizitku a sestra mi ju strčila pred nos, páči sa, nechaj si.

JUDr. Roman Mäsiar, advokát. Telefón. Poďakoval som.

Medzitým dorazil Miro. Zobral ma na ruky a povedal, že musím vážiť tonu. Žartoval. Zložil ma, keď k nemu vystrel ruku sestrin fešák.

"Doktor Mäsiar, teší ma."

Mirove ústa spravili niekoľko malých mexických vĺn. Potom sa fešákovi predstavil ako bakalár Smižan a potriasol mu rukou.

Sadli sme si k stolu a začali obedovať. Najprv sme mali polievku (jedz pomalšie, lakte zo stola, nechlíp), potom druhé (nemľaskaj) a nakoniec jednoposchodovú tortu (najprv fotka, usmej sa, len jeden kúsok, nenatrús).

Gratulácie a darčeky, všetko najlepšie, všetko najlepšie, všetko najlepšie, nech pani učiteľka poslúcha, nech si zdravý. Srandovný bol iba dedko. Povedal, že desiate narodeniny mal už sedemkrát. Mamina s babkou sa zasmiali.

Balíček od dedka a babky bol ľahký a mal tvar škatule od lega. Zlé znamenie. Kým som roztrhal papier, v krku mi narástla hrča. Sivý kufrík s nápisom Mladý vedec, vo vnútri mikroskop a lupa. Mladý strelec dostal mikroskop. Chcel som použiť neslušné slovo, ale ostal som ticho. Zdvorilosť.

Od mamy hodinky, kožený remienok, veľký ciferník. Od brata čudná vec. Nejaká kandžira, kindžira, ľudový hudobný nástroj, priniesol mi ju z Indie. Mama povedala, že na to nemám vek. Dupol som nohou, mám.

Babka: Nebol to rozumný výber.

Mama: Miro je nezodpovedný. Namiesto kandžirovania mal už dávno dokončiť školu.

Sestra: Mamička má pravdu.

Miro: Protest.

Začal som na kandžiru bubnovať, až kým mama neodišla fajčiť.

Od Judra obrovský plastový bager. Na hranie. Pripadal som si ako malé decko.

Keď všetci odišli, dostal som ďalší kúsok torty. Rozbagroval som ho vidličkou a nechal na tanieri. Začínalo mi dochádzať, že do jednoposchodovej torty musela tajne vmiešať niekoľko hrstí želatíny.

_

Mama hovorí, že naša rodina sa stretne, len ak sa čosi zomelie.

Z ničoho nič sa raz zomlela babka. Zomrela na konci prázdnin. Celé leto pre mňa ešte piekla kysnuté koláče a zavárala ovocie, čerešne, marhule, hrušky. Potom som sa vrátil do školy, môj prvý rok na gymnáziu, mal som, tuším, pätnásť, a babka zo dňa na deň zomrela. Akoby nedopatrením, omylom. Nešťastnou náhodou. Starý otec umieral v pravidelných intervaloch už niekoľko rokov. Jej sa to prihodilo bez ohlásenia.

"Stará mama zomrela ako mladý človek," povedal Miro po pohrebe. Bolo to na ulici, na ceste k autu, žiaden smútočný prejav, dlhá pohrebná reč ani filmová scéna. Najdlhšie zo všetkých hovoril kaplán. Použil niekoľko modlitieb, svätenú vodu aj kadidlo. Dôkladný obrad. Babke by sa to celé muselo neskutočne páčiť.

Bol to môj prvý pohreb.

Mama sa rozhodla, že na druhý deň doma uvarí obed. Pôvodne tu mali byť všetci. Oco aj Miro, dedo a sestra s Judrom. Starý otec plánoval zostať na noc.

Rodina sa nakoniec scvrkla na päť tanierov. Sestra skončila v nemocnici, skomplikovalo sa jej tehotenstvo, a oco musel zostať v práci. Neodkladné rokovanie s Poliakmi. Povinnosti. Šiesty tanier nahlásil Miro.

"Prinesiem ukázať svoju lásku. Hodí sa to? Čo povieš, mama?"

"Dobre."

Znelo to ako: "Samozrejme. Na čo sa vôbec pýtaš? Jasné, ste vítaní!" ale na mysli mala skôr: "Rob si čo chceš, mňa to nezaujíma, mne je to jedno."

Už dlhší čas bola presvedčená, že Miro je gej. V istej búrlivej situácii (červené oči, prerušenie štúdia, krik) mu to dokonca sama oznámila.

"A nemáš ani trvalý vzťah! Si vôbec na ženy? Mi nehovor, že si normálny!"

Myslím, že Mirovej láske sa nakoniec tak trochu potešila.

Noc po pohrebe mama nespala. Kým som vstal, očistila zeleninu a po stenách v celom dome načarbala neviditeľné oznamy.

"Na nič sa ma teraz nepýtaj!"

"Ja som vstala o šiestej."

"Večer sa budeš učiť!"

"Prestri na stôl!"

"Jednohubky!"

Do obeda stihla každý z nich niekoľkokrát prečítať.

Pripravil som jednohubky, potom som si zo špajze zobral fľašu babkiných zaváraných marhúľ a odniesol si ju pod tričkom do izby (sladké, pred obedom). Otvoril som ju až v posteli. Vrchnák povolil ľahko, z ničoho nič. Fľašu nebolo treba pobúchať o stôl ani si pomôcť nožíkom. Vonku sa konal september a ja som si v izbe urobil leto.

Babkine zaváraniny boli moja najkrajšia spomienka na starú mamu. Pri marhuliach som si spomenul na bratovo umami. Umami je jedna z piatich chutí, ktoré dokáže ľudský jazyk rozlíšiť.

"Je to jedna z piatich chutí, ktoré dokáže ľudský jazyk rozlíšiť. Prišli na to Japonci. Tak, ako máš na jazyku receptory na sladkú, slanú, kyslú a horkú, máš bunky aj na rozoznanie chute umami. Veľa sa o nej ešte nevie, nie je to celkom prebádané. Bez umami si ale nevieš predstaviť žiadnu ázijskú kuchyňu, je to sójová omáčka, sú to morské riasy, huby. Je to sýta a výrazná chuť, optimálna plnosť, najvyšší, najdokonalejší chuťový zážitok."

Môj brat vie vždy všetko vysvetliť.

Napadlo mi, či sa umami nevyskytuje aj v marhuliach a zaváraninovej šťave.

Na obed u mamy prišiel Miro so svojou láskou. Povedal, že sa volá Aoi a slabo hovorí po slovensky. O niečo lepšie rozumie. Aoi je zo Švajčiarska.

Mirova láska bola podľa maminých predstáv žena (prsia a dlhé vlasy) a podľa maminých nepredstáv žena z cudziny (aziatka, miniatúrne prsia a uhľovo čierne vlasy). Keď sa ukázalo, že Aoi pracuje v neziskovke, Mirov prvý trvalý vzťah sa mame úplne prestal páčiť.

Najprv sme sa pri stole pomodlili za starú mamu, zdalo sa mi, že Miro si celý čas hmkal vlastnú melódiu, a zvyšok obeda bola jedinou atrakciou Aoi. Mama sa spýtala, čo v jej neziskovke robia. Neskôr, či z toho dokáže vyžiť.

Potom nastúpil Judr. Pýtal sa, akoby mal otázky už dávno pripravené. Zmes slovenčiny a angličtiny. Kým dostával odpovede, lyžicou striedavo udieral do zubov a taniera. Liezol mi na nervy. Aj tými otázkami, aj tým zvukom.

"Vy máte veľa moslimov, že? Koľko asi?"

Tanier.

"Mali ste aj to referendum, však? O minaretoch. Že ich zakážete."

Zuby.

"A tých minaretov stojí už veľa?"

Tanier.

"Museli aj nejaké zrútiť?"

Zuby.

"Rozťahujú sa tí moslimovia veľmi?"

Tanier. Tanier. Tanier.

Stavím sa, že ak by Miro priviedol Talianku, začal by sa vypytovať na históriu špagiet, ak by to bola Angličanka, zaujímal by sa o kráľovskú rodinu, a ak Španielka, overoval by si fakty o výprave Francisca Pizzara v strednej Amerike. S Češkou by sa najprv porozprávali o delení federácie, potom by ju učil vysloviť guľôčku (guľôčka, našpúľte pery, guľôčka), predvádzať jej svoje ř (Petše, žekni ž!) a opravovať jej ä.

Švajčiarske minarety sa minuli a pri stole bolo odrazu ticho. Judr sa ešte chvíľu venoval svojmu koncertu, potom sa ospravedlnil, odišiel. Neodkladné stretnutia. Povinnosti.

Miro to okamžite využil.

"Milujem ho. Úžasný chlap. Všetko videl, všade bol a kde nebol, tam sa chystá. Porozpráva ti o minaretoch, o mesačnej gravitácii, o menštruácii. Všetko z vlastnej skúsenosti."

Zasmial som sa. Mama sa naňho pozrela škaredo.

Po káve starý otec vstal od stola, odchádza do obchodu.

Trval na tom, že mama mu večer uvarí paprikáš. S kuracím mäsom, s haluškami. Mama trvala na tom, že do obchodu ho vezme autom. Dedo trval na tom, že pôjde peši. Obchod je kúsok, videl ho cestou. Mama trvala na tom, že nepôjde sám.

Obul som sa. Dedovi to trvalo asi sto hodín. Obuvák, šamlík, šnúrky. Došlo mi, že pred sebou máme výpravu na celé poobedie.

Supermarket stál len o dve ulice ďalej. Postavili k nemu aj obrovskú bielu tyč s názvom reťazca na vrchu. Minaret. Bolo ho vidieť z každej strany. Pomáhalo to. Bývame v labyrinte. Ulice nemajú chodníky a z jednej strany zvyčajne končia slepo. Po bokoch múry. Ploty domov sa končia tesne pod oblakmi. Tunely s presklenými stropmi.

Dedo rozprával celou cestou. Každý vraví, že starí ľudia majú veľa skúseností a spomienok, no pri dedovi som mal pocit, že ich má iba dve: jednu z vojny, druhú z cesty do Sovietskeho zväzu. O inom nehovoril nikdy.

Na ceste do obchodu spomínal na cestu do Sovietskeho zväzu. Kým dofučal pod minaret, boli sme v Kyjeve.

Minca, vozík. Labužnícky sa naň rozvalil a ďalej pokračoval podopretý. Prázdny vozík dotlačil ku kuraciemu mäsu.

"Treba prsia. Sedemdesiat deka. Možno kilo."

Vytiahol si okuliare. Každý balíček zdvihol na úroveň nosa a potiahol. Vákuové balenia. Mäso si v rukách starostlivo poťažkal a ohmatal zo všetkých strán. Dlaňami kontroloval prsiam teplotu. Toľko pozornosti babke nevenoval nikdy.

Hovoril, že polkilové prsia isto nie sú polkilové a ani kilové nemôžu mať kilo. Sťažoval sa aj na tvar a farbu mäsa. Mám pätnásť, pamätať si to nemôžem, ale za komunistov to bývalo inak. Lepšie.

"Tento supermarket určite super nie je."

Pohľadom skontroloval, či sa smejem. Jedny z pŕs vložil do košíka.

Podopretý pokračoval ďalej a znalecky komentoval ceny, zľavové akcie aj veľkosť balení. Letákové novinky poznal dokonale. S babkou čítali iba to, letáky piatich supermarketov a Gabriela, farské noviny. Všetko im hádzali do schránky zadarmo. Raz im ju vybral Miro a neskutočne ho to rozčúlilo.

"To ako je možné? Načo vám to posielajú? Chumaji! Objednali ste si to? Nevyžiadaná pošta! Mňa by to teda obťažovalo, je to zásah do súkromia."

"Nechaj tak. My si prečítame," ťahala mu babka z rúk svoj týždenný prídel beletrie. Na vrchu držal Gabriela.

"Oblbujú vás iba!"

"Ja si zvyknem prelistovať. Že aké sú novinky, čo píšu. Nech má človek prehľad."

"Som myslel, že stačí ruženec. A v kostole kľačať. Ak chcem ísť do nebíčka, musím už aj toto?"

Neodpovedala. Našpúlila pery a cez nos začala fučať. Chytila ma za ruku. Myslím, že som bol ešte škôlkar.

Odborne zvládnutý nákup som vyložil v kuchyni. Dedo pri stole zatiaľ vytvoril dvojicu s Aoi. Hovoril jej o ceste z Kyjeva do Volgogradu. Neskôr o partizánoch. Po každej vete dôkladne prikývla, rozumie. Brat s mamou sa rozložili v obývačke.

"O chvíľu máš tridsať. Ožeň sa v normálnom veku."

"Ty si sa vydala v osemnástke, ideálne."

"To bolo iné. Žena sa potrebuje zabezpečiť."

"No jasné."

Odišiel som do svojej izby. V pohári bolo ešte niekoľko umami marhúľ a zvyšok umami šťavy.

Čítal som Tajovského Zmätky. Do zušky. Knihu vybrala učiteľka, hrôza. Postupne mi začali liezť na nervy všetky postavy. Rozprávač celkom ušiel. Jediný. Inak to bola nuda.

85

Mama hovorí, že naša rodina sa stretne, len ak sa čosi zomelie.

Naposledy sa zomlel dedko. Narodil sa presne pred osemdesiatimi piatimi rokmi. Jubileum.

S mamou sa dohodli, že oslavu spravia u nás. Obed v reštaurácii dedko kategoricky vylúčil. Osemdesiatpäť nie je okrúhle číslo. Navrhol som, že mesiac počkáme a oslavu spojíme s mojou dvadsiatkou vo februári. Odmietol.

"Neblbnite. Väčšinu narodenín som strávil so sviňami."

Starý otec pracoval celý život ako zootechnik. V škôlke mi dedka, ktorý robil v zoologickej, závideli. Na základke čaro opadlo. Spolužiaci sa ma viacej na žirafy nepýtali.

Dedko zootechnik nejedáva bravčové. Štyridsať rokov, hovorí, jedol bravčovinu stále. Mäso zohnal vždy, keď sa uvoľnilo miesto v mrazničke. Na družstve vedel zohnať aj papier a ceruzky (kancelária), hnojivo (sklad), vápno (kolega) a v istom období zohnal dokonca aj cement a tehly (stavba sýpky). Inokedy sa vracal s obedárom.

Ak si nevie spomenúť na partizánov ani na cestu do Sovietskeho zväzu, rozpráva o družstve.

Dedovým chutiam mama musela vždy prispôsobiť aj svoje menu, hovädzina, ryby, kuracie. Teraz urobí guláš s knedľami. Divina.

Spýtal som sa na menu bez mäsa.

Mama: Mira už viac volať nebudem. Počkáme, kým príde sám.

Sestra: Presne.

Ja: Protest.

Začiatkom semestra som u Mira večeral.

"V piatok sa môžeme u nás najesť. Príď pozrieť. Ešte si u nás nebol, rátam s tým."

Maličký bytík v centre. Zošikmené stropy, byt na samom vrchu, podkrovie.

Prišiel som hladný. Večeru chystal Miro. Aoi nevarí a nepečie, možno to ani nie je žena, Aoi vysáva a umýva riady.

Bolo to moje prvé sójové mäso. Niekoľko minút som preskupoval ryžu na tanieri.

"Skús sa na to pozrieť takto: všetko je vecou sugescie. Predstav si na tanieri jedlo, ktoré máš rád, predstav si ako vonia, ako chutí. Sústreď sa. Mysli naň dovtedy, kým v ústach nebudeš cítiť sliny. Funguje to, ver mi. Je na tom postavená hypnóza, celá veda. Ale ak naozaj nechceš, daj, dojem, spravím ti niečo iné," vylizoval tanier.

Brat s Aoi mali zjedené. Miro zopakoval, že po mne doje. Pozeral som do taniera, všetko je vecou sugescie.

Soja, optimálne výživové zloženie.

Krátko sa pobozkali. Jazykmi. Rodičia Aoi sú z Japonska. Spomenul som si na umami a s chuťou som dojedol svoj bravčový rezeň.

Obedujeme piati. Judr a oco lyžujú s klientmi. Oco miluje zimné športy. Sestra priniesla malého doktorka. Mama mu stláča líca, aký je chutný, celý do Mäsiarov, celý po ockovi.

Stavím sa, že svoj plastelínový trup po čase znenávidí.

Presvedčil som mamu a s obedom sme začali o pol hodiny skôr. Naberám si najmenšie slušné množstvo. Nežujem, prehĺtam. Gratulujem. Podávam darček. Bozkávam. Letím. Mama sa na mňa mračí, mohol som to preložiť. Nemohol. Letím. O jednej obed u Hankiných.

Hanka je moja láska. Slovenská Aoi.

"O jednej teda. Nemeškaj prosím ťa. Mamička varí obed na otcove narodky, prídu všetci. A všetci sa na teba aj veľmi tešia. Hovorila som im."

Odchod vlaku dvanásť tridsaťpäť. Cesta vlakom štvrťhodinu. Príchod dvanásť päťdesiat. Šiesty dom od stanice. Dedina ako na dlani. Všetko nájdem, všetko stíham.

Vbieham do stanice a mierim rovno k okienku, kontrolujem čas: mám ešte päť minút, dobrý deň, jeden študentský, áno, tam, dvanásť tridsaťpäť, áno, rýchlo prosím.

"Vy ste si nepozreli spoje? Sa menil grafikon od nového roka, vyše týždňa je to. Niektoré spoje optimalizovali. Tento osobák vám cez víkendy chodí len ráno a večer."

Neverím jej. Ropucha. Pýtam sa pri susednom okienku. Ďalšia. Odchod vlaku kontrolujem v mobile. Mám aplikáciu s cestovnými poriadkami autobusov a vlakov, dokáže určiť najvhodnejšiu trasu a vypočíta cestovné. Aj tá klame.

Dve minúty.

Bežím na nástupište a optimalizovaný vlak vyzerám z obidvoch strán.

Zarastený chlap sa ma pýta na čas. Pol aj päť, hovorím. Kráča do podchodu, zhrbený. Na nástupišti som zostal sám.

Ropucha vyšla fajčiť na perón. Na diaľku myká hlavou a krčí plecami, optimalizovali grafikon.

Čakám.

Dvanásť štyridsať.

Myslím, že môj život je úplne optimálny.

Radovan Potočár

Radovan Potočár

Bloger 
  • Počet článkov:  96
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Boli Sme. Zoznam autorových rubrík:  Vážne veciVlažne vážneTrochu scestyPrózaŠkolyEsej?Nezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu