India: každodennosti

Autor: Radovan Potočár | 30.7.2013 o 8:49 | Karma článku: 9,46 | Prečítané:  1792x

O radoch, ktoré neexistujú, o koncertoch, kde sa nespieva, o detských vetách, ktorým nerozumiem. O každodennosti. O Indii.  

 

Lekáreň. Stojím v rade a čakám, v duchu si opakujem všetky symptómy; po čase zisťujem, že rad neexistuje a tlačím sa dopredu. Vyhráva silnejší. Rady v Indii neexistujú. Ak nejaký rad aj nedopatrením vznikne, z konca utekáte na začiatok (lakte, krik). V Indii chodia za sebou v rade iba kravy.

Vyhrávam. Chlapec za pultom sa pýta, čo potrebujem. Menujem syptómy, zvracanie, hnačku, teplotu. Chlapec (s trochou fantázie: lekárnik) sa stráca v tme, ranný výpadok elektriny, a vracia sa s dvoma škatuľkami. Z každej vyťahuje lieky, odstrihuje šesť kusov a cenu ťuká do kalkulačky. Platím. Šanca, že dostanem blok sa blíži k šanci na príbalový leták. Doma si lieky podľa názvu kontrolujem na internete. Zvracanie, hnačka, teplota. Snáď.

 

Nemocnica. Najvyššia inštancia. Sem to z Indov dotiahnu iba najbohatší. A cudzinci. Cudzinci sú bohatí všetci. Chudobnejší Indovia si musia vystačiť s radami z lekárne a liekmi. Najchudobnejší s modlitbami.

Som doprovod a veľmi sa z toho teším. Štátnu nemocnicu o dve ulice ďalej ignorujeme. Ak budem mať v rukách kameru a scenár na horor, možno. Súkromná klinika je od nás hodinu cesty a nie je zadarmo. Lekár vyšetruje, berie krv a kladie otázky. Potom rozmýšľa nad cenou. Z deväťtisíc rupií zjednávame na šesť. V nemocnici.

Som doprovod a veľmi sa z toho teším.

 

Metro. Po schodoch zostupujeme k vlaku. V polovici schodiska zastavujeme. Vzdialenosť medzi hlavami, rukami a nohami sa znižuje na nevyhnutné minimum.  V jednom momente sa dotýkam štyroch rôznych ľudí, každého z inej strany. Natrieskaný koncert bez spevákov a pódia.

Prichádza prvý vlak a koncertová masa sa posúva. Po dvoch minútach prichádza druhý, po štyroch tretí. My sa natlačíme do štvrtého. Vzdialenosť medzi hlavami, rukami a nohami prestáva existovať. Páry čiernych očí sú zapichnuté do troch cudzincov zo všetkých strán. Odvážnejší sa usilujú o dotyk.

Ženský hlas ohlasuje nasledujúcu stanicu a potom niekoľko vtipov. „Please, stay clear of the door", je najlepší. S Brazílcom a Fínom si vymieňame pobavené pohľady, ale páry čiernych očí sa nepridávajú.

 

Slum. Hrôza.

 

Tuk-tuk. Zeleno-žlté trojkolesové autíčko. Rikša s motorom. V Delhi sa pokúšajú o metro, ale ak sa naozaj potrebujete niekam dostať, prvou voľbou je tuk-tuk. Zvyšok krajiny bez debaty.

V Bombaji potrebujeme s batožinou prejsť zo stanice do hotela asi desať kilometrov. Priemerná rýchlosť sa v zápche blíži k nule. Spýtať sa šoféra na vodičák je ako pýtať sa v lekárni na blok alebo príbalový  leták. Nastupujeme. Traja na sedadlo pre dvoch, jeden k vodičovi, dvaja na operadlo. Hodina cesty nás stojí približne toľko, ako naštartovanie taxíka v Bratislave.

Stojíme na križovatke (moje prvé indické semafory) a čakáme. Okolo tuk-tuku sa zhromažďuje kŕdeľ detí, pavúčie telíčka s veľkými očami a prázdnymi miskami v rukách. Pýtajú jedlo. Možno peniaze. Netuším. Dlaňami búchajú na bakelit tuk-tuku a opakujú vety, ktorým nerozumiem. Snažím sa nepočuť.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

OĽaNO nie je iba Matovič, hovorí jeho líder. Uvažuje, že sa stiahne z politiky

Líder OĽaNO Igor Matovič pre SME hovorí, že sa mu stalo niečo závažné.

KOMENTÁRE

(Ne)obyčajný človek Igor Matovič

Lídra Obyčajných ľudí šikanuje koalícia, no sám zo seba robí ľahký terč.

KOMENTÁRE

Ako sa žije v kraji, kde bane miznú

Vnímajú ich ako náletové buriny, ktoré sa uchytili v pustnúcom kraji.


Už ste čítali?